Potycka so zakonom

Je utorok 16. oktobra, mesiac odkedy som prisiel do Afriky. Ze ho "oslavim" vskutku netradicnym sposobom, to som necakal. Ale poporiadku...

Na nedelu mame naplanovany krst tretiakov, od pondelka teda travime mnozstvo casu nakupmi na Trinte, miestnom megatrhu vzdialenom tridsat kilometrov od Luandy. Kupite tu asi vsetko, a ked silno chcete, tak vam zozenu aj Smajdovu manku. Za pozornost tu bez debaty a nevyhnutne stoji surove, slnkom oslahane maso, predavane ad hoc v style babiek bylinkariek, pokryte lahodnym oparom much, musiek a inych blanokridlovcov. Suma summarum = pokrm typu Try and Die! (©Boris). Biely ksicht na trhu navyse budi pozornost a ceny priamoumerne rastu so zmensujucou sa vzdialenostou od ciela nakupu. Nepomozu ani dioptrie, okuliare tu zdejsi povazuju za burzoazny prezitok bohatych. Nakupuju za nas preto vzdy domaci, kym my hrame formu pri vedlajsom stanku (teda aspon v mojom pripade:).

V utorok skoro rano Lubi, Alalas, vodic a ja opat nastupujeme do nakladiaka a vyrazame na Trintu. Cesta ubieha standardne, v zasade ako obvykle – v jednom aj druhom jazdnom pruhu sa tisnu 4 prudy aut trubiac a nadavajuc na vsetkych somarov, ktori ich obiehaju zlava. Obiehanie sprava si tu uz prirodzene nikto nevsima... Pomaly odbacame z hlavnej cesty, ked sa pred nas vyruti policajt a ukazuje, aby me zastavili pri krajnici. Standardny proces, hovorim si... nuz zabudol som na jednu podstatnu vec, nie je s nami Lucas, nas riaditel. Ukazuje sa to v prvom momente, ked k nam pristupuje policajt a pyta si papiere od auta. Siiiiipim problemy... Lubi, stale uradujuca sefka administrativy, nema so sebou pas ani jeho kopiu. Nie ze by som bol ja na tom lepsie, kazdopadne, aspon kopia pasu vo vacku to isti. Zrazu sa ukazuje, ze sofer nema original dokumenty od vozidla, co sa policajtom vobec nepaci. Kazu nam vypnut motor a odovzdat im kluce od auta. Spozornievame... Sofer vystupuje a snazi sa vysvetlit, kto sme. Dnes to nezabera... Po chvili policajt pristupuje opat k autu a ziada presne to, co my dvaja prave nemame – cestovne pasy Made in SR. Darmo sa snazime vysvetlit, ze nie je mozne mat pasy pri sebe, ked ziadame o trvale viza v hlavnom meste, nepomaha. V reci kmena porucika sa mihaju slovicka ako volat, eskadra a imigracny urad. Okoloiduce taxiky plne domacich pristavuju, ludia zdravia policajtov a rehocu sa, ze zadrzali bielych. Citim sa ako na safari. Akurat nehram rolu pozorovatela. Radsej rychlo zaistujem dvere – ak by si chcel nebodaj niekto pohladkat... 

Cely cas si opakujem, ze toto bude dozivotny zazitok – doma tesne pred cestou ziadam o vypis z registra trestov a o mesiac ma zatknu pre chybajuci pas... a tak aj je! Policajt po 15 min nastupuje ku mne do auta, kaze soferovi nastartovat a vyrazame volade cestou necestou popri trati na, ako sa neskor ukazuje, policajnu stanicu. Tam nas dvoch s Lubi pozyvaju dovnutra prisadnut si k ostatnym nepravom zadrzanym:) Sedime, telefonujeme nadriadenym a cele mi to pripada neskutocne absurdne. Obraz absurdnosti v miestnosti idylicky dokresluju zatial prazdne puta zamknute na zamrezovanom okne a televizor s vidlickou vo forme anteny a rozpravkou, ktora napadne pripomina reklamu na martankov, neskutocne revuci dva metre nalavo od prave vypocuvanej osoby. V Amerike maju waterboarding, tu sa im zrejme osvedcili menej kreativne narocne metody vysluchu. Cely cas mam pritom nenormalne nutkanie odfotit si tento surrealisticky obraz policajnej reality. Po chvili snahy adaptovat sa na nove podmienky pocut z vedlajsej miestnosti strasny krik... nestiham registrovat situaciu, ked z dveri vybehne urcite "nepravom obvineny" chalan a bezi ozlomkrky cez policajnu stanicu von direkt na slobodu. Dobrych 10-12 policajtov sa pozera a krici! Uz len cakam, kedy zacujem vystrel... zdrhol im:D

Cely cas zvlastnym sposobom nestracame duchapritomnost a vieru v to, ze mame navrch. Pritom stale zartujeme, do ktorej basy nas asi tak hodia na noc... Zhruba po hodine prichadza nas riaditel v style velkej vody, hned chce hovorit s najvyssim strazmajstrom a o tridsat minut neskor sa pomaly pratame prec. Kus mi je luto, ze nevyskusam ten televizor pri sprske prisnych otazok od pana vysetrovatela. Ale vsak mozno niekedy nabuduce, clovek v tejto zemi nikdy nevie... S mensim zdrzanim a nastvanym riaditelom pokracujeme teda smerom na trh, kedze par hodin na policajnej stanici tu este volno nerobi:)

PS1: Stanovacka dopadla bez ujmy na vseobecnost. Okrem v mojom pripade velmi prezieravo vybratej kombinacie farieb oblecenia modra-cierna (na to sa tu lovia v lapacoch hmyzu muchy tse-tse) a dvojdnoveho panickeho strachu z kazdeho okridleneho organizmu v mojej blizkosti, sme spolu stravili krasne dva dni pri rieke s vybornym jedlom a kvantom neodbytnych deti z okolitych dedin.

PS2: Nase hodiny portugalciny stale pokracuju, po siestom stretnuti sme uz na stvrtej vete z prvej lekcie a veru hovorim vam, nie je to vinou studentov!!!

Kwanza

Prvacik v skole a prepadove komando

Vzhladom na nase znalosti z domaceho jazyka napadlo pred tyzdnom riaditela, ze by bolo dobre, keby sme mali 4x tyzdenne hodinu portugalciny s panom Zatulom – miestnym odbornikom na alfabetizaciu. Ide o system zakladneho vzdelavania – citania a pisania vo vybranych krajinach, ktore v oblasti gramotnosti dosahuju nizku az mimoriadne nizku uroven (v Angole je gramotnych 67% populacie). Uz to davalo tusit, ze to nebude len taka hocijaka hodina... Pan Zatula u nas sefuje robotnikom a navyse je byvaly vojak (asi ako vsetci tunajsi s vekom cca od 30 vyssie). Na rozdiel od ostatnych, sa vsak ako vojak aj sprava. Priznam sa, na zaciatku som mal z neho celkom strach. Posobi dost autoritativne a nie je vobec vynimkou, ked dobrovolnikom pripomenie, ze neprejavuju dostatocny respekt. Nuz, hovorim si, radsej si pozriem par lekcii este predtym ako tam my novacikovia vobec pojdeme... Nastava cas prvej hodiny. S Jankou pomaly odchadzame do dielne (!), kde vyucuje. So strachom v ociach a suchom v ustach otvarame obrovske posuvne vstupne dvere. Smerujeme k zhluku skolskych lavic pred velkou tabulou. Nikde nikoho. Zrejme budeme sami, hovorim si. Letmym pohladom na lavice dedukujem, ze tu uz davno nikto nesedel. Po akademickej stvrthodinke meskania prichadza pan Zatula. To my uz davno sedime poslusne v laviciach, ziadne nahananie sa po dielni sa nekona. Prezivam zvlastne pocity, vzhladom na posledne tri roky stravene pri tabuli a za katedrou.

Nase dielne...

Hodina zacina... Miestne zvyky nutia domacich ucitelov pisat na tabulu vsetko, co doma povazujeme za absolutne irelevantne, stratu casu a povieme to v jednej vete. Nie! Tu sa vsetko zapisuje. Co tam po tom, ze dedincania nepoznaju abecedu. Zaciname prvu vetu necitatelnou farbou na bielej tabuli – Dnes je nasa prva hodina... nasledne sme prinuteni precitat vsetko vratane nazvu centra a datumu, prelozit to do vlastneho jazyka a povedat mu to po slovensky (!). Spociatku som bol mimoriadne zvedavy ako si tento clovek predstavuje nase hodiny vzhladom na nezanedbatelny fakt, ze uci negramotnych a ze predsa len nieco uz ovladame a dohovorime sa s domacimi na jednej strane a vzhladom na to, ze nie sme prvi slovenski dobrovolnici, ktorych ma ucit. Sme plni ocakavania, ci pre nas pripravuje nejaky advanced level alebo co... Po tom ako vsak Zatula zacina na tabulu vypisovat abecedu, moje ocakavania a nadeje sa rozplyvaju rychlejsie ako akciovy tovar v Kauflande. Citim sa ako v prvy den na zakladnej skole. Zatula ide jak pila – A B E D F... pozeram na to zlava, sprava, reku C-cko tu nemaju??? A on pise dalej – G H I... Vypise celu abecedu, ked sa pytam, kde je tretie pismeno. Uznava, ze nastala chyba, ktora u mna nevesti nic ine, iba ze ta dnesna hodina bude este celkom zabavna, muhaha:D Maze to cele a uz pise znova: A B C D E F G H I L M... pozerame s Jankou na seba, ziaden z nas neprehliadne jemny uskrn na tvari toho druheho. Si asi robi srandu, ne? Prepacte, kde je J a kde K...??? Po dalsom gumovani tabule a dotazoch na pismenka v abecede sa dopracovavame k finalnej verzii portugalskej abecedy. Pan Zatula uz ani neposobi tak hrozostrasne ako predtym a mam pocit, ze touto malou epizodkou na uvod hodiny sa nase vztahy trosku vylepsia. Po dobrych 30 minutach hodina konci s dovetkom, ze on zajtra nepride, ide k lekarovi. A to som sa bal, ze nas tam bude dusit dobre dve hodiny. Na dalsi den sa dozvedame, ze ani vtedy hodina nebude, musi sa postarat o cisternu vody... Skola proste nie je priorita nielen v nasom pripade, ale ani v pripade domacich. V tejto krajine je bezne, ze ziaci si dobrovolne predlzia prazdniny a bezne si ich predlzia aj ucitelia. Simply Africa, tak to tu jednoducho chodi:)

Stvrtok je komunitny den – den iba pre dobrovolnikov a jediny den v tyzdni, kedy mame de facto volno. Po strastiplnej ceste vyjednavania sa dohadujeme, ze je cas vyrazit na plaz. Leto sa pomaly blizi a treba okusit, ci je voda uz dostatocne tepla...:) Hned rano smerujeme na zapad smerom k letovisku Mussulo. Zastavujeme pri nie celkom vludnom mieste plneho spiny a obchodnych cestujucich, odkial vraj Portugalci este v casoch minulych odvazali otrokov z Afriky do Brazilie. Nebyt toho, ze viem, ze toto je len prestupna zastavka, asi by som nebol kludny ako obycajne... Cakame na lodku, ktora nas nasledne odvaza na nedaleky ostrov. Prichadzame na asi najkrajsie miesto s oceanom, ake som doteraz v tejto krajine videl. Pivove flase sa vyskytnu na plazi skutocne len sem-tam, vsade poriadok, cisto a co je takmer na neuverenie – nikde ani zivej duse.

Obratom testujeme cistotu angolskej vodnej atrakcie. Plava sa celkom fajn az na ten zvlastny pohlad, ked na horizonte trcia z hladiny ropne plosiny nonstop drancujuce loziska pre krajinu tak nevyhnutnej suroviny. Cely cas navyse uvazujeme nad tym, co nas este v Angole dokaze prekvapit... Co urcite neprekvapilo, bol spaleny chrbat a uz stvrta noc skuvinania a prehadzovania sa na posteli. To sa naozaj dalo cakat! Cestou domov sa zastavujeme v hypermarkete, ktory sa absolutne v nicom nelisi od tych nasich. Dostat tu takmer vsetko co aj doma (na horalky este cakame:), akurat ceny su tak v priemere o jednu az dve tretiny vyssie ako u nas. Hold, krajina vela dovaza, ergo niekto za to musi v konecnom dosledku zaplatit.

Na vikend fasujem povinnosti ako na poziadanie. Takmer vsade v plane svieti moje meno a ked mam trosku casu na utek od reality centra, niekto z chalanov ma zase stiahne na spolocny program. Jednou z tych netradicnych zodpovednosti je nedelny budicek. Vzhladom na to, ze chalani nedisponuju vlastnymi budikmi, budicek sa tu v priebehu tyzdna robi rano o 6:00 pomocou lacnej pracovnej sily z radov dobrovolnikov a zamestnancov:) Nie ze by som to za posledne tri tyzdne neregistroval, koniec koncov, neda sa. Tento raz ma to ale z vonkajsej strany izieb dost prekvapuje. Moje predstavy su – zaklopanie (zabuchanie) na dvere, poprianie dobreho rana a za 5 min este stiham slofika! Jak som sa len mylil... Budicek v Kala Kala napadne pripomina zasah 5. pluku specialneho urcenia zo Ziliny. Uz chyba len baranidlo. Poriadne trieskat na dvere sa tu proste nosi, chalani musia vstat za kazdu cenu! Vzapati ako otvoria, "budicek" im nabehne do izby, skrikne "vstavat" alebo zareve "dobre rano" a bez okolkov sa vrhne na okno a okenice, aby dostal do zadebnenej kobky aspon kusok svetla. Vzapati, ak dvere neotvara vedlajsia izba v bunke, cez kupelnu "budicek" realizuje pokus o povolene vniknutie aj do tejto miestnosti. Moje predstavy o 5 min rannom obehnuti izieb su neskutocne naivne, budenie tu trva dobru polhodinu. Aj to sa stale najde par dobrodruhov, ktori odolaju zasahu budickoveho komanda a na rannu session prichadzaju stale neskoro...

Fototermin s navstevou z ministerstva skolstva

Na zaver dna sa dozvedame, ze cez tyzden nas caka stanovacka v historickom meste, ktore oslavuje XYZ rokov od zalozenia. Nuz, zajtra teda zacinam s pripravami na veskery hmyz, ktory by sa v onom stane mohol eventualne vyskytnut...:D

Ako Matko s Kubkom kurin stavali a halusky varili

V piatok rano sa stretavame na ranajkach unaveni z predoslych dni a stastni, ze sme opat "doma" vo svojom. Vzhladom na nase docasne priame nezaradenie do pracovnej cinnosti (do konca roka) panuje pri stole mensia nervozita, co budeme robit. Tu hned rozptyli riaditel – dnes budete manualne pracovat, oznamuje so sibaliskym usmevom a pohladom na moj biceps. Existuje nadej, ze si to este rozmysli? Ani nahodou! Vzapati este s nadsenim dodava, ze ideme stavat kurnik. Kiezby som to nadsenie zdielal tiez. Nahadzujem sa teda do pracovneho a smerujem k zvieratam. Nastastie sa ukazuje, ze kurnik uz stoji, akurat ho treba oplotit proti roznym predatorom, ktori nam tu napadaju slepice. Decka uz nesu plot a my sa s vervou pustame do prace... slnko prazi ako zmyslu zbavene, pomedzi nas behaju kozy a ako naschval zeru vsetok igelitovy odpad okolo. Priebezne ich teda nahanam, aby sa nam tu neudusili... Cistime, plasime, buchame, strihame, ohybame plot, zabijame klince. Ale vysledok stoji za to: kurnik stale nespadol a pletivo napodiv tiez drzi. Uz len kupit sliepky a funkcia dokonale splnena. Proste idylicky obraz zivota na Farme, ziadny Hotel Paradise veru (ci co to teraz aktualne doma davaju...).

Sobota sa stava volnym pokracovanim serialu o belochovi na africkej farme. Dnesny diel prinasa kratky exkurz do pomerov v pracovnom zaradeni cudzincov v domacom prostredi. V ramci pravidelnych vikendovych povinnosti sa beloch dostava na oddelenie Pole 2. S dobrou volou a neutichajucou chutou pracovat prichadza za veducim "smeny". Lamanym dialektom miestneho jazyka zistuje ako sa da pripojit k "pracujucim". Sotva dopovie, domaci chalani sa idu potrhat, ktory sa podeli o svoju motyku ci hrable (v ich horsom pripade), resp. s chutou odovzda veskere vybavenie natrvalo (ich lepsi pripad). Ale pozor! Beloch nie je vcerajsi! Zhana si vlastne vybavenie! Naivne ocakava, ze s naradim v ruke pojde praca domacim od ruky. Zacina sa makat... Beloch kope, poti sa, slnko pecie, pripeka... domaci z bezpecnej vzdialenosti pozorne sleduju cudzinca. Nik sa neopovazi priblizit, toboz zakopnut do zony jeho akcneho radia dobrych 5 metrov. Pre pripad neocakavanej udalosti navyse zaujimaju pohotovostnu polohu vertikalnu s technickym nastrojom stabilne fixovanym pod bradou. Cudzinec si nemoze nevsimnut, ze aktivne pracujucich je stale menej a menej. Niektori trufalci sa prilezitostne opovazia priblizit a zakopnut tu a pohrabat tam, vsetko ale s pozornou presnostou im vlastnou, v ziadnom pripade nenarusajuc pracovny priestor bieleho hosta. V momente priblizenia prvej prieskumnej skupiny k cudzincovi veli velitel druhej - pohotovostnej caty – stiahnut sa do bezpecneho pasma v tieni pod najblizsim stromom – mimo radarovej kontroly. Domaci nic nenechavaju na nahodu! Po dvoch hodinach vzajomneho pozorovania sa obe strany dohodnu na ukonceni prieskumnych a prevazne neprieskumnych prac. Bielemu zufalemu cudzincovi neostava nic ine ako ponadavat si a drzat sa zelezneho pravidla vseobecne pritomneho v nehostinnom prostredi - paciencia (trpezlivost)... Dalsi diel dramaticko-groteskneho serialu z vidieckeho prostredia volne pokracuje podla potreby na obvykle stanovenom mieste.

Sobota vecer sa nesie v duchu slovenskeho dna a narodnych tradicii. Niekolkorocna pritomnost Slovakov v Angole sposobila, ze tunajsi misionari z inych krajin uz mali tu cest ochutnat nasu narodnu pychu – bryndzove halusky. Preto ani nas novacikov neobchadza povinnost, po kratkej aklimatizacii sa v prostredi, predstavit opat raz tu vec z domacej kuchyne, na ktoru mozme byt stale hrdy. Zistujeme, ze samotna priprava halusiek nepredstavuje taky problem ako sa to na zaciatku zdalo. Suroviny nakupene na tunajsom trhu absolutne vyhovuju a bryndza Made in Slovakia nema co pokazit. Na veceru sa hlasi zo 15 ludi, prichadza o par menej. S rozdelovanim kazdej z nasledujucich porcii zistujeme, ze treba setrit, inak na vsetkych ani nevyjde. Zrejme to sposobilo ten trufaly krok Africanov, Brazilcov a prevazne Portugalcov, ktori si obratom k nasim haluskam nakladaju struhanu mrkvu, bielu kapustu, nalievaju vino a zajedaju chlebom. To vino sa este da odpustit, ale ta zelenina a chlieb mi prichadzaju trestuhodne... Kazdopadne, hlavne Africania to do seba tlacia napadne pomaly, na tvarach sa javi usmev a pochvala len pri otazke ako im chuti:) Niekedy mam pocit, ze pri nepozerani sa dojde k volnemu pokracovaniu epizody Mr. Beana s tatarskym biftekom... Nakoniec je po bitke, straty su obrovske – s vypatim poslednych sil hosti sa zjedlo uplne vsetko a Slovaci tak nastastie nedostali kosom. Zda sa mi, ze tak skoro sa to tu ale znova robit nebude vzhladom na absenciu klucovej suroviny a hlavne kvoli podozrivo vysokemu dopytu po bravcovom na cibuli, ktore vzapati na stole strieda posledne zbytky po nasej narodnej pyche...