piatok 28. septembra 2012

N’dalatando, Calulo a Dondo

V pondelok vecer odchadzame asi 150km vychodne od nas, do hlavneho mesta provincie Cuanza Norte N’dalatando. Prvykrat prechadzame realnejsim obrazom zivota v Angole. Zda sa, ze hlavne mesto Luanda a jej prilahle casti koncentruju bohatstvo krajiny a zvysok osidlenia si na moc nepride. Uspechom su kazdopadne cesty. Autostrady su nove, postavene najneskor pred dvoma rokmi a casom objektivne priznavam, ze z hladiska bezneho uzivatela su lepsie ako tie nase. Dost podstatnym faktorom v tomto pripade je samozrejme klima – sneh a -20°C tu nasi africki priatelia nepoznaju, otazkou ostava, ci cesty vydrzia prve obdobie dazdov, ktore je na spadnutie, kedze ich nestaval nikto iny ako inzinieri z ČLR. Cesta netrva dlho, stretavame mnozstvo deti, domacich zvierat a inych tvorov. Sem-tam sa popri nas mihne predavac drziaci prave chyteneho makaka (ten lepsi pripad) alebo hrdo ukazujuc dobrych 50cm velku, za chvost visiacu, vykrmenu krysu. S uzasom sledujem, co tu dokazu zjest a stale dufam, ze na obed bude predsa len kura (a veru ze bolo:).

Prechadzajuc provincie nas zastavuje policia. V Angole nie je celkom zvycajne, aby kontrolovali transport oznaceny ako „katolicka misia“. Pred cirkvou tu maju vyrazny respekt, vojaci aj policajti zvycajne pozdravia, zakyvaju, usmeju sa, ukazu, ze mozme ist dalej bez zastavenia, ale nestalo sa, ze by nas este stopli. Raz to asi muselo prist... Dvaja policajti pristupuju k oknu vodica, Lucas ich zdvorilo pozdravi a podava im ruky. Zaujima ich odkial a kam ideme, bezne veci typicke aj u nas doma. Co uz ale tak typicke nie je, je sposob, akym sa jeden z nich naklana cez okno do auta a snori, kde by sa suchlo nejake vsimne. Lucas presne vie, co ten clovek ocakava. Nevaha a siahne do priehradky. Vytiahne jeden ruzenec a pichne mu ho do ruky:D Policajt straca rec, na co sa druhy ozve – a pre mne nic? Dostava kosom, vraj nas cakaju este dalsie kontroly... ruzence treba setrit:) S pozdravom, zelanim peknych dni a s penazenkou bez ujmy pokracujeme v ceste, prislusnici este zakyvaju (hovorim, maju respekt:).


Most cez rieku Cuanza


Po par hodinach a dalsich kontrolach, pri ktorych sme maximalne zamavalii, prichadzame do hlavneho mesta provincie. N’dalatando je neskutocne skarede. Cele cervene, vystavane z tehal a prachu vsade, kde clovek len dovidi. Nieco ako keby ste pustili s formickami 3-rocne deti na dvorce Roland Garros. A co je uplna bomba, je tu zima! Na stene v stredisku sice svieti Geladaria (zmrzlinaren), za cely cas, co sme tu, k nej vsak ani nepachneme. Vita nas polsky misionar, Padre Paulo, neskutocny dobrak, ktory hned pusta plynulu polstinu. Za chvilu sa objavi Padre Julio, Argentinec, ktory keby nebol misionarom, urcite by robil divadlo alebo pantomimu. Sadame ku stolu a uz to jede, hostina ako obycajne u Juhoamericanov. Vecer, len co Pe. Julio zaveli na svoj odchod do postele, polska radost zo slovanskej pritomnosti v kombinacii so slovenskou naturou a neschopnostou odporovat vytvaraju zvlastny synergicky efekt, ktoreho vysledkom je otvorena flasa francuzskej vodky na stole este skor, ako predstaveny strediska stiha zapriat dobru noc. Netreba moc vypisovat, Pe. Paulo vzapati dostal pozvanie ku nam, snad sa znova coskoro stretneme...


Na druhy den rano odchadzame na dediny v okoli. Paulo odsluzi rannu omsu, obligatne nas predstavi dedine (zacinam si na to pomaly zvykat) a ja sa coraz viac zacinam citit ako pastor v americkom seriali:D Hovorim – dobry den, publikum – dobry den!!!, hovorim – som Marco, publikum – Marco!!! Dobry den, Marco!!!, hovorim – budem pracovat v Kala Kala, publikum – Kala Kala!!!, atď. vykrikuju jeden za druhym... Na zaver fototermin s ludmi z dediny, prekvapenie v podobe kostolneho zvona – starej nabojnice z cias este nedavnej obcianskej vojny a smerujeme dalej na skusy mestom, ktore ani nahodou nemeni prvy dojem vytvoreny vecer predtym. Podvecer znova testujeme slovansku spolupatricnost a rano velime na odchod – smer Calulo.


Calulo je asi 20-tisicove mestecko na juhovychod od N’dalatanda, ale ma najkrajsiu misiu, aku som videl. Popravde, tak nejako som si to povodne aj predstavoval. Stredisko je na okraji mesta, obklopene husto rastucimi palmami do takej miery, ze mam pocit pralesa. Pestuju tu vsetko, co im treba, chovaju kvantum zvierat a popri tom vedu skolu s perfektne vybavenym pocitacovym centrom. Stredisko je skromnejsie, aj ked vyzera ovela utulnejsie ako niektore predosle. Na moje velke prekvapenie nedostavam izbu so zadebnenymi oknami, ktora pripomina kolnicku Emila z Lonebergu (aj ked som uz na nu pripraveny), ale fasujem rovno biskupovu izbu! Baby ma za to veru nemaju radi...:D Ked vidim dobrych 5cm velkeho svaba zmatene behajuceho po stene domu a vsade naokolo vseho vsudy 30-50cm jasterice pripominajuce skor leguanov, s novou izbou som maximalne spokojny:).

Calulo

Stredisko a skola


Napriek unave a teplu sa rozhodujeme ist pozriet miestne derby vo futbale – Luanda vs. Libolo (domaci). Pri rastucom pocte fanusikov oboch klubov zacinam mat prirodzeny strach pred predatormi. Majka ma ukludnuje, ze sa neni coho bat a ked zistujem, ze aj matka predstavena z Brazilie tu chodi pravidelne na zapasy, tlak pomaly klesa. Dari sa nam dostat dnu do nadmieru slusneho sektora pre platiacich divakov. Na paliacom slnku vsak vydrzime akurat tak prvy polcas, kazdopadne, ani zapas za vela nestoji... odchadzame. Kym v dome pustia generator, ktory od rana nefunguje, lebo nie je ani skola (vlada vecer predtym oznamila obyvatelom krajiny, ze maju na dalsi den volno – zasada narodne zhromazdenie a taka udalost je hodna statneho sviatku), obzerame skolu a hardverove vybavenie strediska. Nie je sa teda za co hanbit. Pomaly sa nam konci kratka navsteva v hornatom malebnom Calule, rano opat odchadzame, tentoraz do Donda.


V meste Dondo je najstarsie salezianske stredisko v Angole, je mimoriadne rozsiahle a velmi dobre udrziavane. Stretavame opat mnozstvo novych ludi, co nas prekvapi je makak priviazany na retaz v kuchyni. Po opatrnej otazke, na co ho tam maju, tety kucharky smelo odvetia – na obed! Tak sa reku rychlo pofotime, nema zmysel odporovat umyslom domacich. Nakoniec vysvitne, ze tety su len silne srandistky a makak je domaci milacik... teda aspon v tomto pribytku. Nezdrzime sa dlho, v Donde vraj stravime januarove dvojtyzdnove prazdniny, takze casu na prehliadku bude este dost. Vraciame sa spat na domacu adresu v Kala Kala, kde nas uz caka domaca strava pripravena slovenskou osadkou:)


Triedy v miestnej skole
Cuanza

Nanestastie obdobie sucha nie je najlepsim casom na cestovanie Angolou, vsetko okolo presne zodpoveda rocnemu obdobiu – sucho, vypalene oblasti a vsade samy prach. Tesim sa uz na rovnaku cestu o par mesiacov, ked bohate dazde daju vyrast zeleni vsade navokol a Angola sa premeni na skutocny raj...

pondelok 24. septembra 2012

Mačka

Vikendy tu maju osobity raz. Vstavame o polhodinu neskor ako obycajne. Po ranajkach nasleduju domace prace. Cast chalanov pracuje na poli a pri zvieratach, cast upratuje v jedalni, cast sa stara o chodniky, okolie a pod. Mna prideluju na upratovanie tried. Praca nevyzera extremne narocne a povedzme si otvorene, kto by si nechcel vyskusat ake to je upratovat triedy od piesku a vsetkeho mozneho, co sa mihne na ceste do skoly??? No chalani teda nie... som tu novy, mam trochu obavy, aky pristup budu mat. Nakoniec jedneho vezmem, Caio neprotestuje a prace sa chyta jedna radost.

Poobede v sobotu a nedelu vsetci dobrovolnici smerujeme s par chalanmi do dedin v okoli. Chodi sa tam hrat s detmi vsetkych vekovych kategorii. Cast z nas vzdy ostava v jednej, ostatni pokracuju dalej. Do dedin sa chodi peso, takze je priestor porozpravat sa s deckami z Kala Kala. Vsetci su z ulice, vacsinou z Luandy. Saleziani ich odtial vzali do centier prveho kontaktu v meste, potom smerovali do specialnych rodin a od nich sa dostanu sem. Tu stravia tri roky rozdelene na 6 semestrov v pripade, ze neprepadnu. Prve, co ma napadlo, bolo, ci neprepadavaju schvalne, aby nemuseli odist. Prave naopak. Ti, s ktorymi hovorim a tento rok v decembri tu koncia, sa tesia prec. Zda sa mi, ze chcu mat uz vlastny, neorganizovany zivot dospelych... Vela z nich sniva o odchode z Angoly do Brazilie, Chile alebo Severnej Ameriky. Nikto nechce na Slovensko:)



Po ceste dedinami sa ku nam pripaja kvantum deti, polonahe behaju okolo nas, chytaju nas za ruky a nepustia k nam nikoho ineho. Ako kracam s deckami zavesenymi za ruky, sledujem zivot na dedine. Dospelych velmi nevidno, vacsinou su dvory a „namestia“ plne deti. Hrat sa velmi nemaju s cim. Postacit musi kus dreva, zaba a piesok naokolo. V sobotu ich vidim hrat sa so spagatmi omotanymi okolo hlavy, rozmyslam, kedy sa udusia... V nedelu pocujem radostny krik, prebehuju okolo mna a zase tahaju spagat, no uz nie je na ich hlave. Okolo krku ho ma mrtva macka. Deti sa neuveritelne tesia... my sa len so zdesenim prizerame. Po pol hodine uz sledujeme ako sa spod stromu nedaleko dviha dym. Nieco zapalili... iba hadame, co by to tak mohlo byt.

V sobotu vecer je v Kala Kala omsa. Z Luandy sem raz za tyzden chodi knaz. Chalani hraju, spievaju a tancuju ostosest. Naozaj to stoji za to! Omsa je tu slavnost a modna prehliadka v jednom. V nedelu nas Lucas berie este na jednu do dediny. Kaplnke sice chyba strecha, ale oproti tej starej - plnej lietajucich chrobakov - je to posun. Opat je to zazitok. Najvacsi asi ked nas na konci zavolaju dopredu pred vsetkych ludi. Majku tu uz poznaju z minulych rokov, Janka bude od januara nova ucitelka a mna Lucas opisuje ako ekonoma, zdoraznuje, ze pracujem s peniazmi a budem zodpovedny za administrativu a logistiku v Kala Kala. Domacim navyse ponuka nadstandardne sluzby – vraj im mozem nastavit domace rozpocty... Neskor nam vonku vsetci podavaju ruky a ja sa len bojim, kto sa prihlasi na ten rozpocet. Nastastie, zatial sme sa zaobisli bez tejto poziadavky. Nech im to len vydrzi...

Dnes odchadzame na par dni do Donda a Calula, dalsich salezianskych centier v Angole. Treba to tu precestovat, kym mame cas a prilezitost. Od januara na to vraj uz nebude vobec cas...









Deti sa strasne radi fotia...

sobota 22. septembra 2012

Kala Kala

Stvrtok je plny ocakavani. Vstavam, balim sa a vsetci traja cakame na Lucasa, riaditela v Kala Kala. Berie nas do centra, kde stravime najblizsi rok. Poobede odchadzame, zastavujeme sa este u misionara Padre Milana - Padre Alegriu - Slovaka, ktory emigroval do Uruguaja a pred 31 rokmi prisiel do Angoly. Stretnutie je velmi prijemne, az na zvlastny pocit, ze s rodakom zo Slovenska rozpravame portugalsky. Nevynecha vsak svoje - Aaaalegria, todo dia! Zdrzime sa len kratko, rychlo jeden fototermin a bezime peso mestom do hlavneho salezianskeho strediska v Luande. Cesta napadne pripomina Aziu - kazdy jazdi jak pride. Nie je to uz obraz slumu, co vidime pred sebou. Majka zrazu silno vykrikne a ja vystrasene pozeram, ci ju neokradaju alebo rovno nebalia do dodavky... Zbadala na ulici smetny kos. Skoro sme sa pri nom fotili:D Minuly rok tam vraj totiz este nebol. Luanda je vseobecne spinave mesto, kanalizacia je len v niektorych stvrtiach. Kos preto mimoriadne prekvapil. Mesto sa rozvija strasne rychlo, a meni sa preto aj jeho tvar. Angola je najrychlejsie rastucou ekonomikou Afriky a patri medzi spicku vo svetovom rebricku. Podla The Economist krajina v obdobi 2001-2010 rastla 11,1% rocne (jeden clanok v najblizsom case chcem venovat vylucne faktom o krajine a angolskej ekonomike - treba ostat v cviku:). O ulicu dalej prekvapil dokonca chodnik a oznacenie ulic. V stredisku sa rovnako zdrzime len kratko, pozdravime domacich, pribalime technika a smerujeme do Kala Kala.

Centrum je od Luandy vzdialene 60 km, no cesta trva neuveritelne 3 hodiny! Podotykam, ze ideme po dialnici (ak sa to tak da nazvat; kazdopadne, cesta ma tak 3-4 pruhy v kazdom smere). To v ziadnom pripade neprekaza poulicnym predavacom, ktori nukaju vsetko od kreditu na telefon, potravin, vesiakov, cez voditka pre psy a cinkami nekonciac. Nesmieme sa na nich pozerat, inak sa ich nezbavime. Zastavujeme v supermarkete, Lucas vybehne nakupit a mne kaze zaparkovat. Konecne sadam za volant. Vedel som, ze ten vodicak sa mi tu hodi:) Nakupene, este sa zastavujeme u syna senhora Manuela pre nealko. Cestou vychodne od Luandy pribuda cinskych napisov popri portugalcine a nemozno si nevsimnut narastajucu pritomnost CIF - Cinskeho medzinarodneho fondu, ktory sa angazuje v obrovskych infrastrukturnych projektoch predovsetkym v Afrike (k cinskej angazovanosti v Angole sa v buducnosti este vratime). V Angole okrem ineho momentalne pripravuje vystavbu noveho medzinarodneho letiska.

Po 3 hodinach schadzame z hlavnej autostrady a odbacame na prasnu cestu plnu vymolov. Keby som nevedel, co je to za centrum a siel sem prvykrat, mal by som velmi velmi veeeeeeeelmi malu dusicku, co to bude zac. Z "prachovky" zrazu odbacame k brane a nabiehame na asfaltku. Lucas pusta hudbu naplno, nepocut vlastneho slova ani jeho trubenie. Ide strasne pomaly a v zacinajucej sa angolskej noci sa pred nami crta obrovska skupina tancujucich deti. Cakaju novych dobrovolnikov. Vystupujeme... neskutocne prijatie. Kazdy nam podava ruku, predstavuje sa, babam dokonca niektori ruky bozkaju v klasickom malomestiackom style:) V tom sere sotva viem, s kym som sa uz zoznamil, mena si nepamatam ani nahodou:D Zda sa mi, ze niektori si robia srandu a chodia ku mne nadvakrat. Len co sa stihneme zvitat s ostatnymi dobrovolnikmi (2 Slovenky - Terka a Lubi, 1 Uruguajcan - Joaquin), ukazuju nam nas spolocny dom, kde sa uz pripravuje vecera na privitanie. Pomahat mame zakazane, mame festu (sviatok). Pomaly sa zbiehaju ludia a zacina sa welcome party ... [tuto cast vypustime:D] ... 

Zobudzam sa o 6 rano po troch hodinach spanku so silnou bolestou hlavy. Niekto mi neuveritelne dlho klope na dvere. Ignorujem ho, uvidime, kolko vydrzi... O hodinu mi spat uz zas neda aktivny robotnik vo vedlajsej izbe. Vrtacka ide na plne obratky. Kaslat na spanok, som zvedavy ako to tu vyzera cez den. Vyrazam do "ulic".

Kala Kala







V priebehu dna absolvujeme prehliadku centra - mame tu 2 casti, prva je zamerana na vseobecne vzdelavanie a zahrna triedy pre deti, pocitacovu ucebnu alebo kniznicu. Druha obsahuje prakticke vzdelavanie v podobe dielni, polnohospodarstva a chovu zvierat. Obedujeme prvykrat s deckami v jedalni, fajna kasa z manioka na obed, k tomu paradajkova omacka s varenym vajcom a fazula. Nuz, zvykam si...

Poobede odchadzame do styroch dedin, ak sa to tak da nazvat. U nas by sme asi skor povedali osad. Stretavame kopec deti, ktore uz ale paradoxne nie su take fascinovane Severanmi (neviem ci v tomto pripade Zapad, zapadny svet a Zapadniar ma zmysel pouzvat) ako decka v Luande. Cesty su tu uz len pokracovanim "prachovky" od Kala Kala a bez terenneho auta sa tu clovek nepohne.






Najkrajsie stromy ake som zatial videl - baobaby


Vecerom este odbehneme do Catete (najblizsie mesto), saleziani tam chalanom kupili dom, aby sa po skonceni posobenia v Kala Kala nevratili na ulicu, ale mali strechu nad hlavou, kym si najdu pracu a postavia sa na nohy. Cestou domov vidime vobec prvykrat za tyzden co sme tu nadherny zapad slnka nad africkou savanou. Citim, ze na tomto mieste prezijem skvely cas... (aj ked nam tu vypadava elektrina:).

  


  

streda 19. septembra 2012

Prvy kontakt s realitou

V utorok rano vstavam na tunajsie pomery mimoriadne neskoro, az o pol deviatej. Povodny plan navstivit znameho Slovaka - misionara v Angole - nevysiel, zahajujeme preto kurz portugalciny. Napriek tomu, ze som sa ju raz ucil a casom som sa celkom aj dohovoril, dostat sa do toho netrva dva dni, a ako pozeram, asi ani dva tyzdne. Zije tu totiz zmes narodnosti, ktore to melu jedna radost - portugalska portugalcina, brazilska, angolska a specificky raz tejto zmesy pridava spanielska portugalcina - nieco ako ked sa Cesi rozpravaju po slovensky, ale slovencinu poculi naposledy, ked v Cesku debutovali este No name. Mam preto pocit, ze slova sa tu neopakuju a stale je to o niecom inom. Neostava mi vsak nic, len ucit sa. Koniec koncov, nemam na vyber.

Jeden zo slumov v Luande
Poobede smerujeme do salezianskeho strediska, kde sa sa chodia zahrat decka z okolia tak cca na 1-2 hodiny. POZOR, hry si netreba predstavovat ako nasu druzinu, ci hodiny telesnej. Zacina to skor niecim v style "This is Sparta!" - najskor sa zo 3-4 vacsie deti snazia preliezt 3m vysoku branu, v priemere tak jednemu sa to podari. Ten vyckava a zrejme informuje (nerozumel som im... hovorim, ten jazyk je este problem). Napokon, ked sa dvere otvoria, 20-30 malych deti s krikom uteka priamo na vas a vy stihate akurat zmenit postavenie, aby vas nezvalili. Potom sa na vas vrhnu! Chodit s nimi cely cas zavesenymi na chrbte nie nic prijemne, takze sa s nimi proste treba hrat. Kreativita sa celkom hodi, pretoze moc toho na hranie ani nie je. Jedno lano ako svihadlo, nejake zvlastne sipy, ktorych zmyslu doteraz nerozumiem, zo dve futbalky. Clovek by si myslel, ze si s nimi aspon zakope. Vsak hlavne ich nepristupit, hovorim si. OMYL! To male ma tak 4 roky a hra futbal jak Maradona. A nahanat ho aj s loptou... hladam nieco ine. Nenapadlo ma vsak nic lepsie ako robit s nimi kolotoc. Fakt ma mohlo napadnut nieco lepsie... tie 10-15 kilove decka este date do pohybu, ale tie 25-30 to uz neni sranda! A nevysvetlim im, ze oni su uz na mna moc velki. Trochu sa tocim, potom este trochu, potom este piati a pomaly o sebe neviem. Na chvilu si sadnem. Dalsi 4 pri mne! Jeden mi skace na ramena, dalsi dvaja drzia za ruky, dalsia sa mi hrabe vo vlasoch... je pravda, ze oproti tym ich kratkym sotvavlaskom je to rozdiel, takze preco im nenechat kus priestoru, ale vrkoce uz boli moc! To uz som musel odmietnut. Razne vstanem, pozrem na pravu ruku a od nej na mna vyplestene dvoje velkych oci asi 3-rocneho chlapca prisateho na moje zapastie. Asi chcel ochutnat, neviem... Moc asi nechutnalo, predtym som sa striekal DEETckom proti komarom. Kratkym vyslobodenim pre mna bola zmes africkych tancov v kruhu. Za vyborny napad som to povazoval len dovtedy, kym som v tom kruhu nebol ja. Prisaham, tie deti sa v ten den viac asi nesmiali... Po hodine (!) prace sme zavelili na fotografovanie, vytiahol som fotak, par minut sme ich hnali ku stene a CVAK! Uz to islo... Ricardo, dobrovolnik z Uruguaja, vzapati dostal skvely napad, ako decka dostaneme z centra prec. Pretoze tie by tam samozrejme chceli ostat. Otvori vrata a zaveli: fotky sa budu prezerat na ulici!:D Do minuty ani noha, velmi efektivne. Chcel by som vediet dokedy. Domov sa vraciam zniceny, ohmatany, neskutocne spinavy a s gitarou v ruke a melodiou v prstoch kracam nelutostnym obrazom angolskeho slumu. Aj taky je zivot. Zacinam si uvedomovat ake stastne detstvo som prezil a preco som dnes vlastne tu.


V stredu skoro rano smerujeme do dalsieho centra v Luande, ktore ma funckiu prveho kontaktu. Urcene je pre decka zavisle na drogach. Hlavnym zamerom je zbavit ich zavislosti a naucit ich citat a pisat. Potom, ak maju zaujem, idu dalej. Po prichode sa zvitavame s domacimi a detmi, ktore su prave v skole. Smerujeme rovno pred tabulu, treba sa predstavit. Oblieva ma pot... Co im take povedat? Sotva vedia, kde je Europa, nie to este Slovensko. Nakoniec ostalo pri "som Marco, ahojte vsetci". Predsa len, tlaci nas cas:D Ideme pozriet este skolku, najmensie decka su vzdy najvacsim zazitkom. Uplne fascinovane podavaju ruky, zdravia sa, smeju, kricia. Nevynechame ani tradicnu analyzu vlasovej pokryvky.


Skola v centre prveho kontaktu
Za chvilu prichadza padre Roberto a bez prestavky hovori dobre dve minuty. Co tam po tom, ze rozumiem kazde 7. slovo... uz z domu viem, co ma caka - dnes robim kameramana. Padre vybera akordeon, sada k chalanom a uz to jede. Hraju, spievaju, sotva stiham vytiahnut fotak. Natacam. Video ma byt pre znameho padre Roberta, ktory sa lieci na rakovinu v Juznej Amerike. Dnes ma narodeniny a toto je jeho darcek od priatelov v Angole. O 20 min je po zabave a odo mna sa ocakava, aby to bol film tak max na 5 min. Uz sa vidim v strizni...:) Opustame centrum, nasadame do auta a smerujeme pomaly domov. Pri prechode cez kanal padre netrafi mostik. Vzhladom na to, ze v tychto terennych autach su vzadu lavice bez pasov, vnutri nas to hadze jedna radost. Zapadli sme v kanali, musime vystupit. Samo o sebe to nie je problem. Problem su zbiehajuci sa ludia zo slumu, ktorym sme velmi sympaticki. Povedal by som, specialne nase vybavenie:) Nakoniec nam pomozu vyhrabat sa z kanala, velka vdaka, smerujeme dalej. Vnutri sa uz drzim ako sa len da, jeden naraz hlavou celkom stacil.


O praci misionarov a dobrovolnikov v Angole

Obed mame ako obycajne skvely. Miestna kucharka pripravila domace hranolky, k tomu ryza, grilovane kurcata. A poobede sa mi stala skvela vec. Larisa, dobrovolnicka z Brazilie, ktora tu uci telesnu, nas zavolala na dozor. Mala skusku z basketbalu:D Je to vsak robene trochu inym stylom ako u nas doma. Vzhladom na to, ze niektori nevedia poriadne pisat, boli zoskupeni do dvojic. Hodnotenie bude teda spolocne. Samozrejme odpisovali jak draci!

Hlavne centrum Lixeira
Podvecer prisla sprava, ze zajtra koncime na Lixeire a odchadzame do Kala Kala, asi 2 hod od Luandy. Centrum je nove a mali by sme tam ostat po cely rok. Tesim sa na nove posobisko, novych ludi, nove zazitky a dalsie vyzvy predo mnou...

utorok 18. septembra 2012

Bem-vindo!


Den prvy

Seja bem-vindo! Vitajte v Angole, citam napis na colnej kontrole tesne po prilete. Po neuveritelne dlhom case stravenom v lietadle sme konecne pristali v cielovej stanici. Na uvod ma prekvapuje hned viacero veci naraz - vona vzduchu, kedze Angola specificky vonia (niektori to povazuju za smrad); prijemnych 26°C (prave konci obdobie sucha - rozumej zimy, kedy sa teploty hybu okolo 30-ky; mame si vraj uzivat posledne dni, kym je klima este znesitelna); na letisku sme tusim jedine komercne dopravne lietadlo (kvantum sukromnych tryskacov nepocitam); a pocit, ze sme pristali na provincnom cinskom letisku (cernochov len zopar, inak sami aziati). Program na najblizsie dni sa meni hned po prilete. Dovod? Afrika. Namiesto cielovej stanice centra v Kala Kala nas beru do Lixeiry, jednej zo stvrti (slumu) v Luande postavenej doslova na smetisku. Tu by sme mali ostat niekolko dni, aby sme videli pracu v skole a v terene medzi deckami z ulice. Potom nas presunu na dohodnute miesto v Kala Kala. Zvitanie sa s ludmi v Lixeire a s deckami je nad ocakavania. Kazdy nas prijima neuveritelne vrucne a musim povedat, ze niekedy az prilis. Angolske deti su tu totiz mimoriadne priatelske, pribehnu a hned vam podavaju ruky a zoznamuju sa. Vacsim prekvapenim vsak bolo nahodne stretnutie s partiou angolskych skolacok, ktore nas hned vybozkavali aj bez podavania si ruk. Velakrat som vtedy dakoval za povinne ockovanie... Nechcel by som, aby to vyznelo v zlom svetle, ale ak clovek prechadza slumom a vidi, v akych podmienkach ziju deti, ktore vam o 500m dalej pridu do skoly, nie je vam to jedno. Kazdopadne, zvykam si. Ubytovanie je v pohode, europsky standard (aj toalety:D), ktory by som v tejto casti asi ani necakal. Jediny zivy tvor, okrem ludi v dome, bola zatial iba minijasterica, ktora sa mojej izbe uspesne vyhla. Baby (Janka a Majka) maju naopak Jeremiáša - podla mena sudim zdomacnenu - mys. Dobrovolnici byvame oddelene - dievcata su v dome pre dobrovolnikov a mna, neviem akym pricinenim, supli do domu ku knazom. Kazdopadne, nestazujem si, na veceru neboli ziadne prekvapenia, ale upiekli nam normalnu domacu pizzu.

Den druhy

Vstavam skoro rano, pretoze ten hluk, co ide zvonku, mi uz nedovoli dlhsie spat. Paranoidne kontrolujem priestor okolo postele. Velky vydych! Nikde ani zivej duse, kedze ten svab pod postelou je hore nohami a po druhej kontrole o dvanast hodin neskor je stale v stabilizovanej polohe. Dnes je 17. september, mam 27. Mal som trochu obavy, ako to oslavit, no netrebalo. Vzhladom na fakt, ze je v Angole statny sviatok, rano balime tri auta a vyrazame na plaz:) Padre Santiago s mensimi prestavkami cely den griluje, kym my sa kupeme, zabavame, fotime, proste blbneme alebo len tak lezime pod stromom a odbafkavame. 



Neviem, cim som si to zasluzil, ale centrum tu v Lixeire vedu juhoamericania - medzi miestnymi znami milovnici vina:D K obedu preto okrem piva ci coly nechyba ani cabernet:) Den bezi strasne rychlo a ja som vdacny za to, ze bol, aky bol. Vecer nam vzhladom na salezianske komunitne centrum naplanovali prvu original africku omsu. Pri zazitku zo spevu miestnych mam zimomriavky... Ak sa mi podari, musim to natocit. Vecer nas caka este spolocna vecera. V duchu stale silnych domacich navykov - oslavujes? nalej! - otvaram domacu 62-ku. Juhoamericania chvilku protestuju... iba chvilku:D Prekvapenia dna pri veceri korunuje uz len navsteva angolskeho biskupa, ktory si tu slivku leje rovno na zmrzlinu... jazykova bariera mi nedovoluje protestovat:D

Druhy den bol pre mna trochu vynimocny, tesim sa na poznavanie reality pocas pracovneho tyzdna a tiez pristup na internet, s ktorym je v tomto centre trochu problem. Navyse sa od zaciatku ukazalo, ze ani roaming tu nie je taka tutovka. SMS mi sli posielat jedine z letiska, nikde inde nefunguju alebo funguju len na niektore slovenske cisla. Logiku nehladam, mozno sa ozvem radsej Telekomu :)