Na nedelu mame
naplanovany krst tretiakov, od pondelka teda travime mnozstvo casu nakupmi na
Trinte, miestnom megatrhu vzdialenom tridsat kilometrov od Luandy. Kupite tu
asi vsetko, a ked silno chcete, tak vam zozenu aj Smajdovu manku. Za
pozornost tu bez debaty a nevyhnutne stoji surove, slnkom oslahane maso, predavane ad
hoc v style babiek bylinkariek, pokryte lahodnym oparom much, musiek a inych
blanokridlovcov. Suma summarum = pokrm typu Try and Die! (©Boris). Biely ksicht
na trhu navyse budi pozornost a ceny priamoumerne rastu so zmensujucou sa
vzdialenostou od ciela nakupu. Nepomozu ani dioptrie, okuliare tu zdejsi
povazuju za burzoazny prezitok bohatych. Nakupuju za nas preto vzdy domaci, kym my hrame formu pri vedlajsom stanku (teda aspon v mojom pripade:).
V utorok skoro rano Lubi, Alalas, vodic a ja opat nastupujeme do nakladiaka a vyrazame na Trintu. Cesta ubieha standardne, v zasade ako
obvykle – v jednom aj druhom jazdnom pruhu sa tisnu 4 prudy aut trubiac
a nadavajuc na vsetkych somarov, ktori ich obiehaju zlava. Obiehanie
sprava si tu uz prirodzene nikto nevsima... Pomaly odbacame z hlavnej
cesty, ked sa pred nas vyruti policajt a ukazuje, aby me zastavili pri
krajnici. Standardny proces, hovorim si... nuz zabudol som na jednu podstatnu
vec, nie je s nami Lucas, nas riaditel. Ukazuje sa to v prvom
momente, ked k nam pristupuje policajt a pyta si papiere od auta.
Siiiiipim problemy... Lubi, stale uradujuca sefka administrativy, nema so sebou
pas ani jeho kopiu. Nie ze by som bol ja na tom lepsie, kazdopadne, aspon kopia
pasu vo vacku to isti. Zrazu sa ukazuje, ze sofer nema original dokumenty od vozidla,
co sa policajtom vobec nepaci. Kazu nam vypnut motor a odovzdat im kluce od
auta. Spozornievame... Sofer vystupuje a snazi sa vysvetlit, kto sme. Dnes to nezabera... Po chvili
policajt pristupuje opat k autu a ziada presne to, co my dvaja prave nemame –
cestovne pasy Made in SR. Darmo sa snazime vysvetlit, ze nie je mozne mat pasy
pri sebe, ked ziadame o trvale viza v hlavnom meste, nepomaha. V reci
kmena porucika sa mihaju slovicka ako volat, eskadra a imigracny urad. Okoloiduce
taxiky plne domacich pristavuju, ludia zdravia policajtov a rehocu sa, ze
zadrzali bielych. Citim sa ako na safari. Akurat nehram rolu pozorovatela. Radsej rychlo zaistujem dvere – ak by si chcel nebodaj niekto pohladkat...
Cely cas si opakujem, ze toto bude dozivotny zazitok – doma tesne pred cestou ziadam
o vypis z registra trestov a o mesiac ma zatknu pre
chybajuci pas... a tak aj je! Policajt po 15 min nastupuje ku mne do auta, kaze
soferovi nastartovat a vyrazame volade cestou necestou popri trati na, ako
sa neskor ukazuje, policajnu stanicu. Tam nas dvoch s Lubi pozyvaju
dovnutra prisadnut si k ostatnym nepravom zadrzanym:) Sedime, telefonujeme
nadriadenym a cele mi to pripada neskutocne absurdne. Obraz absurdnosti v miestnosti
idylicky dokresluju zatial prazdne puta zamknute na zamrezovanom okne a televizor
s vidlickou vo forme anteny a rozpravkou, ktora napadne pripomina reklamu na martankov, neskutocne revuci dva metre nalavo od prave vypocuvanej osoby. V Amerike maju
waterboarding, tu sa im zrejme osvedcili menej kreativne narocne metody
vysluchu. Cely cas mam pritom nenormalne nutkanie odfotit si tento surrealisticky
obraz policajnej reality. Po chvili snahy adaptovat sa na nove podmienky pocut
z vedlajsej miestnosti strasny krik... nestiham registrovat situaciu, ked
z dveri vybehne urcite "nepravom obvineny" chalan a bezi ozlomkrky
cez policajnu stanicu von direkt na slobodu. Dobrych 10-12 policajtov sa pozera
a krici! Uz len cakam, kedy zacujem vystrel... zdrhol im:D
Cely
cas zvlastnym sposobom nestracame duchapritomnost a vieru v to, ze
mame navrch. Pritom stale zartujeme, do ktorej basy nas asi tak hodia na noc...
Zhruba po hodine prichadza nas riaditel v style velkej vody, hned chce
hovorit s najvyssim strazmajstrom a o tridsat minut neskor sa
pomaly pratame prec. Kus mi je luto, ze nevyskusam ten televizor pri sprske
prisnych otazok od pana vysetrovatela. Ale vsak mozno niekedy nabuduce, clovek v tejto zemi nikdy nevie... S mensim zdrzanim a nastvanym riaditelom pokracujeme teda
smerom na trh, kedze par hodin na policajnej stanici tu este volno nerobi:)
PS1: Stanovacka dopadla
bez ujmy na vseobecnost. Okrem v mojom pripade velmi prezieravo vybratej
kombinacie farieb oblecenia modra-cierna (na to sa tu lovia v lapacoch hmyzu
muchy tse-tse) a dvojdnoveho panickeho strachu z kazdeho okridleneho
organizmu v mojej blizkosti, sme spolu stravili krasne dva dni pri rieke s vybornym
jedlom a kvantom neodbytnych deti z okolitych dedin.
PS2: Nase hodiny portugalciny stale pokracuju, po siestom stretnuti sme uz na stvrtej vete z prvej lekcie a veru hovorim vam, nie je to vinou studentov!!!
 |
| Kwanza |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára