sobota 22. decembra 2012

Moja praca a Vianoce v Kala-Kala

Mame dva dni do Vianoc a ja mam pocit, ze ziadne sviatky sa tu nekonaju. Ci chcem, ci nie, jednoducho bez snehu a minimalne minus 10 to nie je ono. Priznam sa ale, ze ten stres, preplnene vlaky, obchody, proste vsetky pripravy na ten den D – ani mi to nechyba. Samozrejme, stretnutie s rodinou a kamaratmi... to sa neda nahradit. Co je pre mna ale povzdudive, je klud, aky mame teraz v nasom centre. Nikdy som si nevedel predstavit, ze nieco take je tu vobec mozne. Vsetko je take pohodove, bez stresu z nejakych sviatkov... Minuly utorok sme organizovali formaturu – light verziu nasej stuzkovej pre tridsiatich konciacich tretiakov. Hned na to sme takmer vsetkych z bezmala 90 chalanov vypravili na cestu k svojim pribuznym. Ostalo ich tu 12. Dvanast tych, ktori s nami stravia Vianoce. Zrazu sa organizacia centra scvrkla na desatinu kazdodennej rutiny, no po tom, co sme sa rozlucili aj s oboma nasimi slovenskymi dobrovolnickami, zda sa mi, ze zacinam skutocne pracovat:D

Casto sa ma niektori pytaju, co tu vlastne robim. Tak po troch mesiacoch by som to chcel konecne uviest na spravnu mieru. Preto kratky prehlad mojej prace:

Pracovny tyzden:

- budicek o 6.00
- 6.30 – Bom dia (uvodne slovo do dna pre chalanov)
- 7.00 – ranajky
- cca od 7.30 mi zacina pracovna doba 
- 3-4x do tyzdna v tomto case chodim nakupovat veci pre centrum – 70% potraviny pre kuchynu, 20% material pre pracovnu a 10% zbytok pre fungovanie centra = zabite cele dopoludnie (je to sice unavne, ale clovek na miestnom trhu, kde nakupujeme, spozna mentalitu tychto ludi - pre vela z nich som zrazu "amigo" a vacsina predajcov sa ide potrhat o to, kto mi da vyssiu cenu za mrkvu, fazulu ci fubu de bombo) 
- poobede mame spravidla tak hodku na oddych, o strnastej cca zacinam pracovat na administrative – ucty, faktury, platby, mzdy a ostatne (ne)potrebne veci, ktore mam skutocne rad:D 
- zhruba do 17-18 pracujeme v office, zalezi podla dna, kedze 3x do tyzdna mame s chalanmi vecerny sport 
- spravidla od 18-tej mam robotu v kuchyni, kedy sa serviruje jedlo na veceru 
- po veceri pol hodina s chalanmi na vecernej modlitbe 
- od 20-tej je program diferencovany – ak mame elektrinu, su rozne aktivity – futbal, divadlo, hudba, informatika, domace ulohy, opakovanie uciva - ked mam chut, som pri chalanoch a nieco ich ucim alebo skor doucujem, pripadne travim nejaky cas na informatike (vid predosly prispevok na blogu), pripadne mame vlastny program dobrovolnikov, plnime si socialne povinnosti navstevami priatelov a sponzorov centra, pripadne oslavujeme narodky chalanov 
- o 21 Boa noite - vecerna modlitba na dobru noc, zhodnotenie dna a chalani idu spat 
- tymto momentom konci "pracovna doba" dobrovolnikov, no pre mna este len zacina najdolezitejsia cast dna – kontrola uctov a penazi v kase... 
- zhruba o desiatej vecer som free a mozem ist do postele 

Vikend:

- clovek by cakal, ze vikend bude v tejto praci casom na oddych – OMYL! - budicek 6.30 
- 7.00 Bom dia a ranajky 
- od 7.30 cca sobotne prace – upratovanie centra – triedy, patio, sprchy, wcka, zahrada, chodniky, odpadky a moje oblubene – pole 1 a pole 2:/ 
- 4 hod polointenzivnej prace na slnku a ste hotovi... 
- 12.00 – obed 
- 12.30 – hry v herni – biliard, stolny futbal, gitara,... 
- 15.00 – pravidelna vikendova navsteva troch okolitych dedin – hry s malymi detmi, citanie rozpravok a pod. 
- 18.00 – omsa 
- 19.00 – priprava vecere 
- 20.00 – volno 

- nedela viacmenej podobny program, akurat cele dopoludnie je venovane aktivitam ako hudbe, tancu, komunikacii, kresleniu,... 

Stvrtok je v Kala-Kala den, ktory je urceny na oddych pre dobrovolnikov. Vtedy spravidla niekam vypadneme – plaz, rybacka, dokonca sme boli na safari (interne kodove oznacenie – Jursky park – clovek mal pocit, ze vsetky zvery v rezervacii vymreli...). Chalani maju normalny program ako v ostatne dni, akurat nas dobrovolnikov v tomto case zastupuju domaci.

Tak to tak v skratke k mojej pracovnej naplni... Okrem toho veci, ktore treba urgentne vybavit. Minule som siel prvykrat platit fakturu do banky. Vzhladom na cenovu hladinu v tejto krajine a maximalnu nominalnu hodnotu bankovky 2000 kwanza, tu ludia casto nakupuju s pekne velkym balikom penazi. Nuz, beriem teda aj ja v tento den jeden ruksak, zbalim potrebnu sumu, sadnem do auta a vyrazam do nedalekej banky... Vzhladom na to, ze som beloch (spravidla sa tu k nim v sluzbach spravaju velmi uctivo a niekedy az prehnane), ocakavam priebeh platby bez najmensich problemov. Nuz, najskor ma SBS-kar naviguje pri parkovani akoby to absolutne prazdne a neoznacene parkovisko pred budovou s rozmermi 5x3m malo nejake dopravne pravidla. Na to vzapati ako sa snazim vstupit do banky, s prisnym pohladom a otazkou na perach jemne poodchyluje dvere, samopalom ukazuje na moj ruksak a pyta sa na jeho pochybny obsah... Pri veskerej snahe rozmyslat ma nenapada nic vtipnejsie ako povedat pravdu. Nesiem peniaze, hovorim. A chlapik uveril... otvara dvere. Nabuduce vyskusam nieco ine...:)

Od onoho dna, ked sa sef dozvedel, ze pisem (teraz uz dost sporadicky) blog na Slovensko, dal mi na starost aj blog nasho centra. Takze po novom som zodpovedny este aj za komunikaciu navonok. Nie je toho vela, ale ten jazyk da kazdopadne zabrat... 

Casu uz teda nie je tolko kolko byvalo na zaciatku. Clovek sa musi venovat myslou aj srdcom centru a deckam, ktore tu mame. Stereotyp navyse nedava vela prilezitosti na zazitky. Od januara ma caka mesacna misia mimo Kala-Kala, tak ta dufam prinesie nieco, o com bude hodne napisat blog... 

PS: Hodiny portugalciny sa uz nekonaju. Uhrali sme to dostratena, odkedy sme na lekciach zacali spievat...:)

PS2: Nejakym zazrakom som sa dopracoval k neoficialnemu krstnemu synovi... 

Chcem vsetkym vam, ktori citate tieto riadky a osobitne mojej celej rodine, zazelat Vianoce plne pohody, hojnosti, radosti a casu straveneho s blizkymi. Aj ked tento rok ich nebudeme slavit spolocne pri veceri a rodinnych stretnutiach, v myslienkach ostavame spolu. Skuste si tento rok uzit sviatky s vacsou pohodou a mensim stresom. Ved sme prezili aj ten ocakavany koniec sveta:) (ja som navyse zistil, ze to v decembri ide aj bez nervov z odpratavania snehu:) Vesele Vianoce a najlepsi vstup do Noveho roka zelam vam vsetkym!


Formatura 2012




Krstne dieta - Dongala

štvrtok 8. novembra 2012

Pirati zo Silicon Valley

Uz je to nejaky ten piatok, co som pisal posledny prispevok. Za ten cas sme absolvovali tyzdennu session dobrovolnikov v Benguele, angolskom letovisku pri Atlantiku. Pri pomysleni, ze doma pada prvy sneh a my sa zabavame pri oceane a prijemnych 35°C, mi neraz padla spomienka na domovinu...:) Nemyslel som si, ze plaze v tejto krajine mozu mat nadych europskych letovisk, no Benguela prijemne prekvapila. Navyse, mentalita je tu ina, na aku sme zvyknuti v Luande a okoli. Ludia su snazivejsi, pracovitejsi a cistotnejsi. V Benguele sme stravili skvely cas s odchadzajucimi aj novymi dobrovolnikmi z celej krajiny, no najvacsim prekvapenim pre mna bolo, ze mi za tych par dni neuveritelne chybala praca a decka, kvoli ktorym som tu prisiel.

V poslednych tyzdnoch som si v Kala Kala uvedomil, ze zapadam do kazdodenneho stereotypu. Uz to nie su nove zazitky ako v uvode misie, je to o pravidelnom dennom rezime a nabitom vikende, pocas ktoreho sa pracuje este viac. Pracovny tyzden je paradoxne volnejsi, kedze chalani, ktorych tu mame, travia cely den v skole a clovek sa s nimi stretne len cez prestavku. Na tomto mieste sa cestne priznavam, ze im zavidim:) Po dlhom case travim vacsinu svojho casu mimo skolskych priestorov, no necakal som, ze mi to bude tak chybat... Kazdopadne, nasiel som si sposob, ako tam stravit aspon hodinu denne. Doucujem matiku... Kvadraticke rovnice, parcialne zlomky, logaritmy, derivacie, integraly, trigonometria... nic z toho tu nehrozi! Vela chalanov u nas v prvom rocniku nevie citat, pisat ani pocitat a to maju cca 13-14 rokov. Pracuje sa s nimi preto na uplne zakladnej urovni. Co je ale uzasne, je snaha a chut ucit sa, aj ked im to velakrat nejde. To ich hodinove odhodlanie a pomale zlepsovanie sa v scitavani mi dava viac ako cokolvek ine v praci, ktoru tu robim. Chalani zo zaciatku cvicili dokonca aj slovencinu a anglictinu, ked potom behali za dobrovolnickami a s africkym dialektom lamali slova ako "laska moja", "my love", "dobru noc" a pod., pochopil som, kde je pes zakopany:D Bohuzial, cudzie jazyky mi neskor zatrhli, ale nevzdavam sa...

Po troch tyzdnoch som si mimoriadne rychlo zvykol na sobotne prace (vid serial o belochovi na africkej farme). Nielen ze mi nevadi, ak sa snazim nieco robit a desat ludi sa prizera s lopatou v ruke (opat ten lepsi pripad), naposledy ked sa ma chalani po trosku pracovania pytali, co ideme robit dalej, prvy som velil na oddych! Tym som si ich ziskal:D Tito ludia jednoducho nedokazu pracovat a rozpravat sa zaroven, a vzhladom na to, ze sa rozpravaju vela, casto a radi, praca musi ist bokom:) Radsej to uz preto neriesim a zaoberam sa inymi vecami ako napriklad ironiou zivota – na co som vobec stravil tolko casu v skole, ked tu cez vikendy doslova kopem kanaly:D

Vzhladom na fakt, ze nam po niekolkych mesiacoch kritickeho stavu s elektrinou konecne opravili (!) generator, rozhodol som sa ist pozriet ako sa tu uci informatika. Kym hodiny matiky a portugalciny tu v porovnani so Slovenskom vnimam ako pomale, rozvlacne a nedynamicke, o travnik dalej prebieha teatro v style Piratov zo Silicon Valley... skoda len, ze v obsadeni sa netrafili. Kazdopadne, nadisiel ten vecer V, ked klopem na dvere s cedulkou Infocentro a vchadzam ku dvanastim studentom a dvom vyucujucim snaziacim sa vysvetlit, co bude napln dnesnej hodiny. Budeme si zakladat emailove konta! Heh, reku tak na toto som zvedavy! Dobre som prisiel!:)

Chalani zapinaju pocitace, v triede to vrie - trom nefunguju! Zasahujem! Po letmom pohlade na bednu zistujem, ze im chyba elektrina. Pripojenim kabla teda kompom dodavame "stavu", dav sa upokojuje... Naskakuje Ubuntu (Windows sa u tu pouziva velmi ojedinele). Do tohto momentu to v celku vyzera ako standardny proces s mensim uvodnym zakopnutim, ale povedzme si uprimne, ktora studentka u nas pride pri nefunkcom pocitaci hned na to, ze nie je v elektrickej sieti, no nie?;) Skutocna realita zacina az pri spusteni weboveho prehliadaca a snahe ucitela vysvetlit, ako sa dostaneme na gmail. Diktovanie adresy v style a volnom preklade "dvojite ve, dvojite ve, dvojite ve, bodka... nie dve ve, tri ve! Nie, nie! Tri, nie dve! Hovorim tri, toto je jedno ve. Dvojite ve, nie obycajne ve!!!" startuje informacnu apokalypsu dnesnej hodiny. O komoleni nazvu svetoznamej vyhladavacej spolocnosti a jej emailovej sluzby na tomto blogu lojalne a taktne pomlcime:) Je to akoby ste rocne dieta chceli ucit hrat futbal, ked este nevie chodit. Po uspesnom vyhladani spravnej adresy nasleduje tortura s formularom na osobne udaje pre zalozenie konta. Tri-styri-pat mien mimoriadne komplikuje registraciu. Nervozita opat stupa pri samotnej emailovej adrese. Niektori chalani proste nemozu pochopit, ako je mozne, ze taka adresa uz existuje, ked meno antonio.francisco je jeho... Po hodine pilnej prace (mojej), behania a vysvetlovania, mazania, pisania a prepisovania udajov, znovupisania a znovuprepisovania tych istych udajov, upozornovania, ze sa nevolam Joaquim... sa slavnostne dostavame k zadaniu hesla a overeniu CAPTCHA kodu, ked skolsky zvonec ohlasuje koniec hodiny. V isty moment som bol zvedavy, ci nebude chciet niekto citat obchodne podmienky predtym ako ich odobri, no tento moment bol velmi kratky. Kurz informatiky nakoniec korunuje uz len vyucujuci slovami, ze nabuduce pokracujeme... Chalani su ale spokojni, moc sa toho sice nenaucili, no maily budu mat o par dni hotove a uz coskoro sa stopro zaradia aj do statistiky aktivnych pouzivatelov facebooku. Nespokojny z hodiny odchadzam asi len ja, aj ked, po tejto skusenosti, s lisiackym napadom a pokukovanim po nahradeni spominaneho vyucujuceho...:)

Benguela




streda 17. októbra 2012

Potycka so zakonom

Je utorok 16. oktobra, mesiac odkedy som prisiel do Afriky. Ze ho "oslavim" vskutku netradicnym sposobom, to som necakal. Ale poporiadku...

Na nedelu mame naplanovany krst tretiakov, od pondelka teda travime mnozstvo casu nakupmi na Trinte, miestnom megatrhu vzdialenom tridsat kilometrov od Luandy. Kupite tu asi vsetko, a ked silno chcete, tak vam zozenu aj Smajdovu manku. Za pozornost tu bez debaty a nevyhnutne stoji surove, slnkom oslahane maso, predavane ad hoc v style babiek bylinkariek, pokryte lahodnym oparom much, musiek a inych blanokridlovcov. Suma summarum = pokrm typu Try and Die! (©Boris). Biely ksicht na trhu navyse budi pozornost a ceny priamoumerne rastu so zmensujucou sa vzdialenostou od ciela nakupu. Nepomozu ani dioptrie, okuliare tu zdejsi povazuju za burzoazny prezitok bohatych. Nakupuju za nas preto vzdy domaci, kym my hrame formu pri vedlajsom stanku (teda aspon v mojom pripade:).

V utorok skoro rano Lubi, Alalas, vodic a ja opat nastupujeme do nakladiaka a vyrazame na Trintu. Cesta ubieha standardne, v zasade ako obvykle – v jednom aj druhom jazdnom pruhu sa tisnu 4 prudy aut trubiac a nadavajuc na vsetkych somarov, ktori ich obiehaju zlava. Obiehanie sprava si tu uz prirodzene nikto nevsima... Pomaly odbacame z hlavnej cesty, ked sa pred nas vyruti policajt a ukazuje, aby me zastavili pri krajnici. Standardny proces, hovorim si... nuz zabudol som na jednu podstatnu vec, nie je s nami Lucas, nas riaditel. Ukazuje sa to v prvom momente, ked k nam pristupuje policajt a pyta si papiere od auta. Siiiiipim problemy... Lubi, stale uradujuca sefka administrativy, nema so sebou pas ani jeho kopiu. Nie ze by som bol ja na tom lepsie, kazdopadne, aspon kopia pasu vo vacku to isti. Zrazu sa ukazuje, ze sofer nema original dokumenty od vozidla, co sa policajtom vobec nepaci. Kazu nam vypnut motor a odovzdat im kluce od auta. Spozornievame... Sofer vystupuje a snazi sa vysvetlit, kto sme. Dnes to nezabera... Po chvili policajt pristupuje opat k autu a ziada presne to, co my dvaja prave nemame – cestovne pasy Made in SR. Darmo sa snazime vysvetlit, ze nie je mozne mat pasy pri sebe, ked ziadame o trvale viza v hlavnom meste, nepomaha. V reci kmena porucika sa mihaju slovicka ako volat, eskadra a imigracny urad. Okoloiduce taxiky plne domacich pristavuju, ludia zdravia policajtov a rehocu sa, ze zadrzali bielych. Citim sa ako na safari. Akurat nehram rolu pozorovatela. Radsej rychlo zaistujem dvere – ak by si chcel nebodaj niekto pohladkat... 

Cely cas si opakujem, ze toto bude dozivotny zazitok – doma tesne pred cestou ziadam o vypis z registra trestov a o mesiac ma zatknu pre chybajuci pas... a tak aj je! Policajt po 15 min nastupuje ku mne do auta, kaze soferovi nastartovat a vyrazame volade cestou necestou popri trati na, ako sa neskor ukazuje, policajnu stanicu. Tam nas dvoch s Lubi pozyvaju dovnutra prisadnut si k ostatnym nepravom zadrzanym:) Sedime, telefonujeme nadriadenym a cele mi to pripada neskutocne absurdne. Obraz absurdnosti v miestnosti idylicky dokresluju zatial prazdne puta zamknute na zamrezovanom okne a televizor s vidlickou vo forme anteny a rozpravkou, ktora napadne pripomina reklamu na martankov, neskutocne revuci dva metre nalavo od prave vypocuvanej osoby. V Amerike maju waterboarding, tu sa im zrejme osvedcili menej kreativne narocne metody vysluchu. Cely cas mam pritom nenormalne nutkanie odfotit si tento surrealisticky obraz policajnej reality. Po chvili snahy adaptovat sa na nove podmienky pocut z vedlajsej miestnosti strasny krik... nestiham registrovat situaciu, ked z dveri vybehne urcite "nepravom obvineny" chalan a bezi ozlomkrky cez policajnu stanicu von direkt na slobodu. Dobrych 10-12 policajtov sa pozera a krici! Uz len cakam, kedy zacujem vystrel... zdrhol im:D

Cely cas zvlastnym sposobom nestracame duchapritomnost a vieru v to, ze mame navrch. Pritom stale zartujeme, do ktorej basy nas asi tak hodia na noc... Zhruba po hodine prichadza nas riaditel v style velkej vody, hned chce hovorit s najvyssim strazmajstrom a o tridsat minut neskor sa pomaly pratame prec. Kus mi je luto, ze nevyskusam ten televizor pri sprske prisnych otazok od pana vysetrovatela. Ale vsak mozno niekedy nabuduce, clovek v tejto zemi nikdy nevie... S mensim zdrzanim a nastvanym riaditelom pokracujeme teda smerom na trh, kedze par hodin na policajnej stanici tu este volno nerobi:)

PS1: Stanovacka dopadla bez ujmy na vseobecnost. Okrem v mojom pripade velmi prezieravo vybratej kombinacie farieb oblecenia modra-cierna (na to sa tu lovia v lapacoch hmyzu muchy tse-tse) a dvojdnoveho panickeho strachu z kazdeho okridleneho organizmu v mojej blizkosti, sme spolu stravili krasne dva dni pri rieke s vybornym jedlom a kvantom neodbytnych deti z okolitych dedin.

PS2: Nase hodiny portugalciny stale pokracuju, po siestom stretnuti sme uz na stvrtej vete z prvej lekcie a veru hovorim vam, nie je to vinou studentov!!!

Kwanza



pondelok 8. októbra 2012

Prvacik v skole a prepadove komando

Vzhladom na nase znalosti z domaceho jazyka napadlo pred tyzdnom riaditela, ze by bolo dobre, keby sme mali 4x tyzdenne hodinu portugalciny s panom Zatulom – miestnym odbornikom na alfabetizaciu. Ide o system zakladneho vzdelavania – citania a pisania vo vybranych krajinach, ktore v oblasti gramotnosti dosahuju nizku az mimoriadne nizku uroven (v Angole je gramotnych 67% populacie). Uz to davalo tusit, ze to nebude len taka hocijaka hodina... Pan Zatula u nas sefuje robotnikom a navyse je byvaly vojak (asi ako vsetci tunajsi s vekom cca od 30 vyssie). Na rozdiel od ostatnych, sa vsak ako vojak aj sprava. Priznam sa, na zaciatku som mal z neho celkom strach. Posobi dost autoritativne a nie je vobec vynimkou, ked dobrovolnikom pripomenie, ze neprejavuju dostatocny respekt. Nuz, hovorim si, radsej si pozriem par lekcii este predtym ako tam my novacikovia vobec pojdeme... Nastava cas prvej hodiny. S Jankou pomaly odchadzame do dielne (!), kde vyucuje. So strachom v ociach a suchom v ustach otvarame obrovske posuvne vstupne dvere. Smerujeme k zhluku skolskych lavic pred velkou tabulou. Nikde nikoho. Zrejme budeme sami, hovorim si. Letmym pohladom na lavice dedukujem, ze tu uz davno nikto nesedel. Po akademickej stvrthodinke meskania prichadza pan Zatula. To my uz davno sedime poslusne v laviciach, ziadne nahananie sa po dielni sa nekona. Prezivam zvlastne pocity, vzhladom na posledne tri roky stravene pri tabuli a za katedrou.

Nase dielne...

Hodina zacina... Miestne zvyky nutia domacich ucitelov pisat na tabulu vsetko, co doma povazujeme za absolutne irelevantne, stratu casu a povieme to v jednej vete. Nie! Tu sa vsetko zapisuje. Co tam po tom, ze dedincania nepoznaju abecedu. Zaciname prvu vetu necitatelnou farbou na bielej tabuli – Dnes je nasa prva hodina... nasledne sme prinuteni precitat vsetko vratane nazvu centra a datumu, prelozit to do vlastneho jazyka a povedat mu to po slovensky (!). Spociatku som bol mimoriadne zvedavy ako si tento clovek predstavuje nase hodiny vzhladom na nezanedbatelny fakt, ze uci negramotnych a ze predsa len nieco uz ovladame a dohovorime sa s domacimi na jednej strane a vzhladom na to, ze nie sme prvi slovenski dobrovolnici, ktorych ma ucit. Sme plni ocakavania, ci pre nas pripravuje nejaky advanced level alebo co... Po tom ako vsak Zatula zacina na tabulu vypisovat abecedu, moje ocakavania a nadeje sa rozplyvaju rychlejsie ako akciovy tovar v Kauflande. Citim sa ako v prvy den na zakladnej skole. Zatula ide jak pila – A B E D F... pozeram na to zlava, sprava, reku C-cko tu nemaju??? A on pise dalej – G H I... Vypise celu abecedu, ked sa pytam, kde je tretie pismeno. Uznava, ze nastala chyba, ktora u mna nevesti nic ine, iba ze ta dnesna hodina bude este celkom zabavna, muhaha:D Maze to cele a uz pise znova: A B C D E F G H I L M... pozerame s Jankou na seba, ziaden z nas neprehliadne jemny uskrn na tvari toho druheho. Si asi robi srandu, ne? Prepacte, kde je J a kde K...??? Po dalsom gumovani tabule a dotazoch na pismenka v abecede sa dopracovavame k finalnej verzii portugalskej abecedy. Pan Zatula uz ani neposobi tak hrozostrasne ako predtym a mam pocit, ze touto malou epizodkou na uvod hodiny sa nase vztahy trosku vylepsia. Po dobrych 30 minutach hodina konci s dovetkom, ze on zajtra nepride, ide k lekarovi. A to som sa bal, ze nas tam bude dusit dobre dve hodiny. Na dalsi den sa dozvedame, ze ani vtedy hodina nebude, musi sa postarat o cisternu vody... Skola proste nie je priorita nielen v nasom pripade, ale ani v pripade domacich. V tejto krajine je bezne, ze ziaci si dobrovolne predlzia prazdniny a bezne si ich predlzia aj ucitelia. Simply Africa, tak to tu jednoducho chodi:)

Stvrtok je komunitny den – den iba pre dobrovolnikov a jediny den v tyzdni, kedy mame de facto volno. Po strastiplnej ceste vyjednavania sa dohadujeme, ze je cas vyrazit na plaz. Leto sa pomaly blizi a treba okusit, ci je voda uz dostatocne tepla...:) Hned rano smerujeme na zapad smerom k letovisku Mussulo. Zastavujeme pri nie celkom vludnom mieste plneho spiny a obchodnych cestujucich, odkial vraj Portugalci este v casoch minulych odvazali otrokov z Afriky do Brazilie. Nebyt toho, ze viem, ze toto je len prestupna zastavka, asi by som nebol kludny ako obycajne... Cakame na lodku, ktora nas nasledne odvaza na nedaleky ostrov. Prichadzame na asi najkrajsie miesto s oceanom, ake som doteraz v tejto krajine videl. Pivove flase sa vyskytnu na plazi skutocne len sem-tam, vsade poriadok, cisto a co je takmer na neuverenie – nikde ani zivej duse.



Obratom testujeme cistotu angolskej vodnej atrakcie. Plava sa celkom fajn az na ten zvlastny pohlad, ked na horizonte trcia z hladiny ropne plosiny nonstop drancujuce loziska pre krajinu tak nevyhnutnej suroviny. Cely cas navyse uvazujeme nad tym, co nas este v Angole dokaze prekvapit... Co urcite neprekvapilo, bol spaleny chrbat a uz stvrta noc skuvinania a prehadzovania sa na posteli. To sa naozaj dalo cakat! Cestou domov sa zastavujeme v hypermarkete, ktory sa absolutne v nicom nelisi od tych nasich. Dostat tu takmer vsetko co aj doma (na horalky este cakame:), akurat ceny su tak v priemere o jednu az dve tretiny vyssie ako u nas. Hold, krajina vela dovaza, ergo niekto za to musi v konecnom dosledku zaplatit.

Na vikend fasujem povinnosti ako na poziadanie. Takmer vsade v plane svieti moje meno a ked mam trosku casu na utek od reality centra, niekto z chalanov ma zase stiahne na spolocny program. Jednou z tych netradicnych zodpovednosti je nedelny budicek. Vzhladom na to, ze chalani nedisponuju vlastnymi budikmi, budicek sa tu v priebehu tyzdna robi rano o 6:00 pomocou lacnej pracovnej sily z radov dobrovolnikov a zamestnancov:) Nie ze by som to za posledne tri tyzdne neregistroval, koniec koncov, neda sa. Tento raz ma to ale z vonkajsej strany izieb dost prekvapuje. Moje predstavy su – zaklopanie (zabuchanie) na dvere, poprianie dobreho rana a za 5 min este stiham slofika! Jak som sa len mylil... Budicek v Kala Kala napadne pripomina zasah 5. pluku specialneho urcenia zo Ziliny. Uz chyba len baranidlo. Poriadne trieskat na dvere sa tu proste nosi, chalani musia vstat za kazdu cenu! Vzapati ako otvoria, "budicek" im nabehne do izby, skrikne "vstavat" alebo zareve "dobre rano" a bez okolkov sa vrhne na okno a okenice, aby dostal do zadebnenej kobky aspon kusok svetla. Vzapati, ak dvere neotvara vedlajsia izba v bunke, cez kupelnu "budicek" realizuje pokus o povolene vniknutie aj do tejto miestnosti. Moje predstavy o 5 min rannom obehnuti izieb su neskutocne naivne, budenie tu trva dobru polhodinu. Aj to sa stale najde par dobrodruhov, ktori odolaju zasahu budickoveho komanda a na rannu session prichadzaju stale neskoro...

Fototermin s navstevou z ministerstva skolstva
Na zaver dna sa dozvedame, ze cez tyzden nas caka stanovacka v historickom meste, ktore oslavuje XYZ rokov od zalozenia. Nuz, zajtra teda zacinam s pripravami na veskery hmyz, ktory by sa v onom stane mohol eventualne vyskytnut...:D

utorok 2. októbra 2012

Ako Matko s Kubkom kurin stavali a halusky varili

V piatok rano sa stretavame na ranajkach unaveni z predoslych dni a stastni, ze sme opat "doma" vo svojom. Vzhladom na nase docasne priame nezaradenie do pracovnej cinnosti (do konca roka) panuje pri stole mensia nervozita, co budeme robit. Tu hned rozptyli riaditel – dnes budete manualne pracovat, oznamuje so sibaliskym usmevom a pohladom na moj biceps. Existuje nadej, ze si to este rozmysli? Ani nahodou! Vzapati este s nadsenim dodava, ze ideme stavat kurnik. Kiezby som to nadsenie zdielal tiez. Nahadzujem sa teda do pracovneho a smerujem k zvieratam. Nastastie sa ukazuje, ze kurnik uz stoji, akurat ho treba oplotit proti roznym predatorom, ktori nam tu napadaju slepice. Decka uz nesu plot a my sa s vervou pustame do prace... slnko prazi ako zmyslu zbavene, pomedzi nas behaju kozy a ako naschval zeru vsetok igelitovy odpad okolo. Priebezne ich teda nahanam, aby sa nam tu neudusili... Cistime, plasime, buchame, strihame, ohybame plot, zabijame klince. Ale vysledok stoji za to: kurnik stale nespadol a pletivo napodiv tiez drzi. Uz len kupit sliepky a funkcia dokonale splnena. Proste idylicky obraz zivota na Farme, ziadny Hotel Paradise veru (ci co to teraz aktualne doma davaju...).

Sobota sa stava volnym pokracovanim serialu o belochovi na africkej farme. Dnesny diel prinasa kratky exkurz do pomerov v pracovnom zaradeni cudzincov v domacom prostredi. V ramci pravidelnych vikendovych povinnosti sa beloch dostava na oddelenie Pole 2. S dobrou volou a neutichajucou chutou pracovat prichadza za veducim "smeny". Lamanym dialektom miestneho jazyka zistuje ako sa da pripojit k "pracujucim". Sotva dopovie, domaci chalani sa idu potrhat, ktory sa podeli o svoju motyku ci hrable (v ich horsom pripade), resp. s chutou odovzda veskere vybavenie natrvalo (ich lepsi pripad). Ale pozor! Beloch nie je vcerajsi! Zhana si vlastne vybavenie! Naivne ocakava, ze s naradim v ruke pojde praca domacim od ruky. Zacina sa makat... Beloch kope, poti sa, slnko pecie, pripeka... domaci z bezpecnej vzdialenosti pozorne sleduju cudzinca. Nik sa neopovazi priblizit, toboz zakopnut do zony jeho akcneho radia dobrych 5 metrov. Pre pripad neocakavanej udalosti navyse zaujimaju pohotovostnu polohu vertikalnu s technickym nastrojom stabilne fixovanym pod bradou. Cudzinec si nemoze nevsimnut, ze aktivne pracujucich je stale menej a menej. Niektori trufalci sa prilezitostne opovazia priblizit a zakopnut tu a pohrabat tam, vsetko ale s pozornou presnostou im vlastnou, v ziadnom pripade nenarusajuc pracovny priestor bieleho hosta. V momente priblizenia prvej prieskumnej skupiny k cudzincovi veli velitel druhej - pohotovostnej caty – stiahnut sa do bezpecneho pasma v tieni pod najblizsim stromom – mimo radarovej kontroly. Domaci nic nenechavaju na nahodu! Po dvoch hodinach vzajomneho pozorovania sa obe strany dohodnu na ukonceni prieskumnych a prevazne neprieskumnych prac. Bielemu zufalemu cudzincovi neostava nic ine ako ponadavat si a drzat sa zelezneho pravidla vseobecne pritomneho v nehostinnom prostredi - paciencia (trpezlivost)... Dalsi diel dramaticko-groteskneho serialu z vidieckeho prostredia volne pokracuje podla potreby na obvykle stanovenom mieste.





Sobota vecer sa nesie v duchu slovenskeho dna a narodnych tradicii. Niekolkorocna pritomnost Slovakov v Angole sposobila, ze tunajsi misionari z inych krajin uz mali tu cest ochutnat nasu narodnu pychu – bryndzove halusky. Preto ani nas novacikov neobchadza povinnost, po kratkej aklimatizacii sa v prostredi, predstavit opat raz tu vec z domacej kuchyne, na ktoru mozme byt stale hrdy. Zistujeme, ze samotna priprava halusiek nepredstavuje taky problem ako sa to na zaciatku zdalo. Suroviny nakupene na tunajsom trhu absolutne vyhovuju a bryndza Made in Slovakia nema co pokazit. Na veceru sa hlasi zo 15 ludi, prichadza o par menej. S rozdelovanim kazdej z nasledujucich porcii zistujeme, ze treba setrit, inak na vsetkych ani nevyjde. Zrejme to sposobilo ten trufaly krok Africanov, Brazilcov a prevazne Portugalcov, ktori si obratom k nasim haluskam nakladaju struhanu mrkvu, bielu kapustu, nalievaju vino a zajedaju chlebom. To vino sa este da odpustit, ale ta zelenina a chlieb mi prichadzaju trestuhodne... Kazdopadne, hlavne Africania to do seba tlacia napadne pomaly, na tvarach sa javi usmev a pochvala len pri otazke ako im chuti:) Niekedy mam pocit, ze pri nepozerani sa dojde k volnemu pokracovaniu epizody Mr. Beana s tatarskym biftekom... Nakoniec je po bitke, straty su obrovske – s vypatim poslednych sil hosti sa zjedlo uplne vsetko a Slovaci tak nastastie nedostali kosom. Zda sa mi, ze tak skoro sa to tu ale znova robit nebude vzhladom na absenciu klucovej suroviny a hlavne kvoli podozrivo vysokemu dopytu po bravcovom na cibuli, ktore vzapati na stole strieda posledne zbytky po nasej narodnej pyche...

piatok 28. septembra 2012

N’dalatando, Calulo a Dondo

V pondelok vecer odchadzame asi 150km vychodne od nas, do hlavneho mesta provincie Cuanza Norte N’dalatando. Prvykrat prechadzame realnejsim obrazom zivota v Angole. Zda sa, ze hlavne mesto Luanda a jej prilahle casti koncentruju bohatstvo krajiny a zvysok osidlenia si na moc nepride. Uspechom su kazdopadne cesty. Autostrady su nove, postavene najneskor pred dvoma rokmi a casom objektivne priznavam, ze z hladiska bezneho uzivatela su lepsie ako tie nase. Dost podstatnym faktorom v tomto pripade je samozrejme klima – sneh a -20°C tu nasi africki priatelia nepoznaju, otazkou ostava, ci cesty vydrzia prve obdobie dazdov, ktore je na spadnutie, kedze ich nestaval nikto iny ako inzinieri z ČLR. Cesta netrva dlho, stretavame mnozstvo deti, domacich zvierat a inych tvorov. Sem-tam sa popri nas mihne predavac drziaci prave chyteneho makaka (ten lepsi pripad) alebo hrdo ukazujuc dobrych 50cm velku, za chvost visiacu, vykrmenu krysu. S uzasom sledujem, co tu dokazu zjest a stale dufam, ze na obed bude predsa len kura (a veru ze bolo:).

Prechadzajuc provincie nas zastavuje policia. V Angole nie je celkom zvycajne, aby kontrolovali transport oznaceny ako „katolicka misia“. Pred cirkvou tu maju vyrazny respekt, vojaci aj policajti zvycajne pozdravia, zakyvaju, usmeju sa, ukazu, ze mozme ist dalej bez zastavenia, ale nestalo sa, ze by nas este stopli. Raz to asi muselo prist... Dvaja policajti pristupuju k oknu vodica, Lucas ich zdvorilo pozdravi a podava im ruky. Zaujima ich odkial a kam ideme, bezne veci typicke aj u nas doma. Co uz ale tak typicke nie je, je sposob, akym sa jeden z nich naklana cez okno do auta a snori, kde by sa suchlo nejake vsimne. Lucas presne vie, co ten clovek ocakava. Nevaha a siahne do priehradky. Vytiahne jeden ruzenec a pichne mu ho do ruky:D Policajt straca rec, na co sa druhy ozve – a pre mne nic? Dostava kosom, vraj nas cakaju este dalsie kontroly... ruzence treba setrit:) S pozdravom, zelanim peknych dni a s penazenkou bez ujmy pokracujeme v ceste, prislusnici este zakyvaju (hovorim, maju respekt:).


Most cez rieku Cuanza


Po par hodinach a dalsich kontrolach, pri ktorych sme maximalne zamavalii, prichadzame do hlavneho mesta provincie. N’dalatando je neskutocne skarede. Cele cervene, vystavane z tehal a prachu vsade, kde clovek len dovidi. Nieco ako keby ste pustili s formickami 3-rocne deti na dvorce Roland Garros. A co je uplna bomba, je tu zima! Na stene v stredisku sice svieti Geladaria (zmrzlinaren), za cely cas, co sme tu, k nej vsak ani nepachneme. Vita nas polsky misionar, Padre Paulo, neskutocny dobrak, ktory hned pusta plynulu polstinu. Za chvilu sa objavi Padre Julio, Argentinec, ktory keby nebol misionarom, urcite by robil divadlo alebo pantomimu. Sadame ku stolu a uz to jede, hostina ako obycajne u Juhoamericanov. Vecer, len co Pe. Julio zaveli na svoj odchod do postele, polska radost zo slovanskej pritomnosti v kombinacii so slovenskou naturou a neschopnostou odporovat vytvaraju zvlastny synergicky efekt, ktoreho vysledkom je otvorena flasa francuzskej vodky na stole este skor, ako predstaveny strediska stiha zapriat dobru noc. Netreba moc vypisovat, Pe. Paulo vzapati dostal pozvanie ku nam, snad sa znova coskoro stretneme...


Na druhy den rano odchadzame na dediny v okoli. Paulo odsluzi rannu omsu, obligatne nas predstavi dedine (zacinam si na to pomaly zvykat) a ja sa coraz viac zacinam citit ako pastor v americkom seriali:D Hovorim – dobry den, publikum – dobry den!!!, hovorim – som Marco, publikum – Marco!!! Dobry den, Marco!!!, hovorim – budem pracovat v Kala Kala, publikum – Kala Kala!!!, atď. vykrikuju jeden za druhym... Na zaver fototermin s ludmi z dediny, prekvapenie v podobe kostolneho zvona – starej nabojnice z cias este nedavnej obcianskej vojny a smerujeme dalej na skusy mestom, ktore ani nahodou nemeni prvy dojem vytvoreny vecer predtym. Podvecer znova testujeme slovansku spolupatricnost a rano velime na odchod – smer Calulo.


Calulo je asi 20-tisicove mestecko na juhovychod od N’dalatanda, ale ma najkrajsiu misiu, aku som videl. Popravde, tak nejako som si to povodne aj predstavoval. Stredisko je na okraji mesta, obklopene husto rastucimi palmami do takej miery, ze mam pocit pralesa. Pestuju tu vsetko, co im treba, chovaju kvantum zvierat a popri tom vedu skolu s perfektne vybavenym pocitacovym centrom. Stredisko je skromnejsie, aj ked vyzera ovela utulnejsie ako niektore predosle. Na moje velke prekvapenie nedostavam izbu so zadebnenymi oknami, ktora pripomina kolnicku Emila z Lonebergu (aj ked som uz na nu pripraveny), ale fasujem rovno biskupovu izbu! Baby ma za to veru nemaju radi...:D Ked vidim dobrych 5cm velkeho svaba zmatene behajuceho po stene domu a vsade naokolo vseho vsudy 30-50cm jasterice pripominajuce skor leguanov, s novou izbou som maximalne spokojny:).

Calulo

Stredisko a skola


Napriek unave a teplu sa rozhodujeme ist pozriet miestne derby vo futbale – Luanda vs. Libolo (domaci). Pri rastucom pocte fanusikov oboch klubov zacinam mat prirodzeny strach pred predatormi. Majka ma ukludnuje, ze sa neni coho bat a ked zistujem, ze aj matka predstavena z Brazilie tu chodi pravidelne na zapasy, tlak pomaly klesa. Dari sa nam dostat dnu do nadmieru slusneho sektora pre platiacich divakov. Na paliacom slnku vsak vydrzime akurat tak prvy polcas, kazdopadne, ani zapas za vela nestoji... odchadzame. Kym v dome pustia generator, ktory od rana nefunguje, lebo nie je ani skola (vlada vecer predtym oznamila obyvatelom krajiny, ze maju na dalsi den volno – zasada narodne zhromazdenie a taka udalost je hodna statneho sviatku), obzerame skolu a hardverove vybavenie strediska. Nie je sa teda za co hanbit. Pomaly sa nam konci kratka navsteva v hornatom malebnom Calule, rano opat odchadzame, tentoraz do Donda.


V meste Dondo je najstarsie salezianske stredisko v Angole, je mimoriadne rozsiahle a velmi dobre udrziavane. Stretavame opat mnozstvo novych ludi, co nas prekvapi je makak priviazany na retaz v kuchyni. Po opatrnej otazke, na co ho tam maju, tety kucharky smelo odvetia – na obed! Tak sa reku rychlo pofotime, nema zmysel odporovat umyslom domacich. Nakoniec vysvitne, ze tety su len silne srandistky a makak je domaci milacik... teda aspon v tomto pribytku. Nezdrzime sa dlho, v Donde vraj stravime januarove dvojtyzdnove prazdniny, takze casu na prehliadku bude este dost. Vraciame sa spat na domacu adresu v Kala Kala, kde nas uz caka domaca strava pripravena slovenskou osadkou:)


Triedy v miestnej skole
Cuanza

Nanestastie obdobie sucha nie je najlepsim casom na cestovanie Angolou, vsetko okolo presne zodpoveda rocnemu obdobiu – sucho, vypalene oblasti a vsade samy prach. Tesim sa uz na rovnaku cestu o par mesiacov, ked bohate dazde daju vyrast zeleni vsade navokol a Angola sa premeni na skutocny raj...

pondelok 24. septembra 2012

Mačka

Vikendy tu maju osobity raz. Vstavame o polhodinu neskor ako obycajne. Po ranajkach nasleduju domace prace. Cast chalanov pracuje na poli a pri zvieratach, cast upratuje v jedalni, cast sa stara o chodniky, okolie a pod. Mna prideluju na upratovanie tried. Praca nevyzera extremne narocne a povedzme si otvorene, kto by si nechcel vyskusat ake to je upratovat triedy od piesku a vsetkeho mozneho, co sa mihne na ceste do skoly??? No chalani teda nie... som tu novy, mam trochu obavy, aky pristup budu mat. Nakoniec jedneho vezmem, Caio neprotestuje a prace sa chyta jedna radost.

Poobede v sobotu a nedelu vsetci dobrovolnici smerujeme s par chalanmi do dedin v okoli. Chodi sa tam hrat s detmi vsetkych vekovych kategorii. Cast z nas vzdy ostava v jednej, ostatni pokracuju dalej. Do dedin sa chodi peso, takze je priestor porozpravat sa s deckami z Kala Kala. Vsetci su z ulice, vacsinou z Luandy. Saleziani ich odtial vzali do centier prveho kontaktu v meste, potom smerovali do specialnych rodin a od nich sa dostanu sem. Tu stravia tri roky rozdelene na 6 semestrov v pripade, ze neprepadnu. Prve, co ma napadlo, bolo, ci neprepadavaju schvalne, aby nemuseli odist. Prave naopak. Ti, s ktorymi hovorim a tento rok v decembri tu koncia, sa tesia prec. Zda sa mi, ze chcu mat uz vlastny, neorganizovany zivot dospelych... Vela z nich sniva o odchode z Angoly do Brazilie, Chile alebo Severnej Ameriky. Nikto nechce na Slovensko:)



Po ceste dedinami sa ku nam pripaja kvantum deti, polonahe behaju okolo nas, chytaju nas za ruky a nepustia k nam nikoho ineho. Ako kracam s deckami zavesenymi za ruky, sledujem zivot na dedine. Dospelych velmi nevidno, vacsinou su dvory a „namestia“ plne deti. Hrat sa velmi nemaju s cim. Postacit musi kus dreva, zaba a piesok naokolo. V sobotu ich vidim hrat sa so spagatmi omotanymi okolo hlavy, rozmyslam, kedy sa udusia... V nedelu pocujem radostny krik, prebehuju okolo mna a zase tahaju spagat, no uz nie je na ich hlave. Okolo krku ho ma mrtva macka. Deti sa neuveritelne tesia... my sa len so zdesenim prizerame. Po pol hodine uz sledujeme ako sa spod stromu nedaleko dviha dym. Nieco zapalili... iba hadame, co by to tak mohlo byt.

V sobotu vecer je v Kala Kala omsa. Z Luandy sem raz za tyzden chodi knaz. Chalani hraju, spievaju a tancuju ostosest. Naozaj to stoji za to! Omsa je tu slavnost a modna prehliadka v jednom. V nedelu nas Lucas berie este na jednu do dediny. Kaplnke sice chyba strecha, ale oproti tej starej - plnej lietajucich chrobakov - je to posun. Opat je to zazitok. Najvacsi asi ked nas na konci zavolaju dopredu pred vsetkych ludi. Majku tu uz poznaju z minulych rokov, Janka bude od januara nova ucitelka a mna Lucas opisuje ako ekonoma, zdoraznuje, ze pracujem s peniazmi a budem zodpovedny za administrativu a logistiku v Kala Kala. Domacim navyse ponuka nadstandardne sluzby – vraj im mozem nastavit domace rozpocty... Neskor nam vonku vsetci podavaju ruky a ja sa len bojim, kto sa prihlasi na ten rozpocet. Nastastie, zatial sme sa zaobisli bez tejto poziadavky. Nech im to len vydrzi...

Dnes odchadzame na par dni do Donda a Calula, dalsich salezianskych centier v Angole. Treba to tu precestovat, kym mame cas a prilezitost. Od januara na to vraj uz nebude vobec cas...









Deti sa strasne radi fotia...

sobota 22. septembra 2012

Kala Kala

Stvrtok je plny ocakavani. Vstavam, balim sa a vsetci traja cakame na Lucasa, riaditela v Kala Kala. Berie nas do centra, kde stravime najblizsi rok. Poobede odchadzame, zastavujeme sa este u misionara Padre Milana - Padre Alegriu - Slovaka, ktory emigroval do Uruguaja a pred 31 rokmi prisiel do Angoly. Stretnutie je velmi prijemne, az na zvlastny pocit, ze s rodakom zo Slovenska rozpravame portugalsky. Nevynecha vsak svoje - Aaaalegria, todo dia! Zdrzime sa len kratko, rychlo jeden fototermin a bezime peso mestom do hlavneho salezianskeho strediska v Luande. Cesta napadne pripomina Aziu - kazdy jazdi jak pride. Nie je to uz obraz slumu, co vidime pred sebou. Majka zrazu silno vykrikne a ja vystrasene pozeram, ci ju neokradaju alebo rovno nebalia do dodavky... Zbadala na ulici smetny kos. Skoro sme sa pri nom fotili:D Minuly rok tam vraj totiz este nebol. Luanda je vseobecne spinave mesto, kanalizacia je len v niektorych stvrtiach. Kos preto mimoriadne prekvapil. Mesto sa rozvija strasne rychlo, a meni sa preto aj jeho tvar. Angola je najrychlejsie rastucou ekonomikou Afriky a patri medzi spicku vo svetovom rebricku. Podla The Economist krajina v obdobi 2001-2010 rastla 11,1% rocne (jeden clanok v najblizsom case chcem venovat vylucne faktom o krajine a angolskej ekonomike - treba ostat v cviku:). O ulicu dalej prekvapil dokonca chodnik a oznacenie ulic. V stredisku sa rovnako zdrzime len kratko, pozdravime domacich, pribalime technika a smerujeme do Kala Kala.

Centrum je od Luandy vzdialene 60 km, no cesta trva neuveritelne 3 hodiny! Podotykam, ze ideme po dialnici (ak sa to tak da nazvat; kazdopadne, cesta ma tak 3-4 pruhy v kazdom smere). To v ziadnom pripade neprekaza poulicnym predavacom, ktori nukaju vsetko od kreditu na telefon, potravin, vesiakov, cez voditka pre psy a cinkami nekonciac. Nesmieme sa na nich pozerat, inak sa ich nezbavime. Zastavujeme v supermarkete, Lucas vybehne nakupit a mne kaze zaparkovat. Konecne sadam za volant. Vedel som, ze ten vodicak sa mi tu hodi:) Nakupene, este sa zastavujeme u syna senhora Manuela pre nealko. Cestou vychodne od Luandy pribuda cinskych napisov popri portugalcine a nemozno si nevsimnut narastajucu pritomnost CIF - Cinskeho medzinarodneho fondu, ktory sa angazuje v obrovskych infrastrukturnych projektoch predovsetkym v Afrike (k cinskej angazovanosti v Angole sa v buducnosti este vratime). V Angole okrem ineho momentalne pripravuje vystavbu noveho medzinarodneho letiska.

Po 3 hodinach schadzame z hlavnej autostrady a odbacame na prasnu cestu plnu vymolov. Keby som nevedel, co je to za centrum a siel sem prvykrat, mal by som velmi velmi veeeeeeeelmi malu dusicku, co to bude zac. Z "prachovky" zrazu odbacame k brane a nabiehame na asfaltku. Lucas pusta hudbu naplno, nepocut vlastneho slova ani jeho trubenie. Ide strasne pomaly a v zacinajucej sa angolskej noci sa pred nami crta obrovska skupina tancujucich deti. Cakaju novych dobrovolnikov. Vystupujeme... neskutocne prijatie. Kazdy nam podava ruku, predstavuje sa, babam dokonca niektori ruky bozkaju v klasickom malomestiackom style:) V tom sere sotva viem, s kym som sa uz zoznamil, mena si nepamatam ani nahodou:D Zda sa mi, ze niektori si robia srandu a chodia ku mne nadvakrat. Len co sa stihneme zvitat s ostatnymi dobrovolnikmi (2 Slovenky - Terka a Lubi, 1 Uruguajcan - Joaquin), ukazuju nam nas spolocny dom, kde sa uz pripravuje vecera na privitanie. Pomahat mame zakazane, mame festu (sviatok). Pomaly sa zbiehaju ludia a zacina sa welcome party ... [tuto cast vypustime:D] ... 

Zobudzam sa o 6 rano po troch hodinach spanku so silnou bolestou hlavy. Niekto mi neuveritelne dlho klope na dvere. Ignorujem ho, uvidime, kolko vydrzi... O hodinu mi spat uz zas neda aktivny robotnik vo vedlajsej izbe. Vrtacka ide na plne obratky. Kaslat na spanok, som zvedavy ako to tu vyzera cez den. Vyrazam do "ulic".

Kala Kala







V priebehu dna absolvujeme prehliadku centra - mame tu 2 casti, prva je zamerana na vseobecne vzdelavanie a zahrna triedy pre deti, pocitacovu ucebnu alebo kniznicu. Druha obsahuje prakticke vzdelavanie v podobe dielni, polnohospodarstva a chovu zvierat. Obedujeme prvykrat s deckami v jedalni, fajna kasa z manioka na obed, k tomu paradajkova omacka s varenym vajcom a fazula. Nuz, zvykam si...

Poobede odchadzame do styroch dedin, ak sa to tak da nazvat. U nas by sme asi skor povedali osad. Stretavame kopec deti, ktore uz ale paradoxne nie su take fascinovane Severanmi (neviem ci v tomto pripade Zapad, zapadny svet a Zapadniar ma zmysel pouzvat) ako decka v Luande. Cesty su tu uz len pokracovanim "prachovky" od Kala Kala a bez terenneho auta sa tu clovek nepohne.






Najkrajsie stromy ake som zatial videl - baobaby


Vecerom este odbehneme do Catete (najblizsie mesto), saleziani tam chalanom kupili dom, aby sa po skonceni posobenia v Kala Kala nevratili na ulicu, ale mali strechu nad hlavou, kym si najdu pracu a postavia sa na nohy. Cestou domov vidime vobec prvykrat za tyzden co sme tu nadherny zapad slnka nad africkou savanou. Citim, ze na tomto mieste prezijem skvely cas... (aj ked nam tu vypadava elektrina:).

  


  

streda 19. septembra 2012

Prvy kontakt s realitou

V utorok rano vstavam na tunajsie pomery mimoriadne neskoro, az o pol deviatej. Povodny plan navstivit znameho Slovaka - misionara v Angole - nevysiel, zahajujeme preto kurz portugalciny. Napriek tomu, ze som sa ju raz ucil a casom som sa celkom aj dohovoril, dostat sa do toho netrva dva dni, a ako pozeram, asi ani dva tyzdne. Zije tu totiz zmes narodnosti, ktore to melu jedna radost - portugalska portugalcina, brazilska, angolska a specificky raz tejto zmesy pridava spanielska portugalcina - nieco ako ked sa Cesi rozpravaju po slovensky, ale slovencinu poculi naposledy, ked v Cesku debutovali este No name. Mam preto pocit, ze slova sa tu neopakuju a stale je to o niecom inom. Neostava mi vsak nic, len ucit sa. Koniec koncov, nemam na vyber.

Jeden zo slumov v Luande
Poobede smerujeme do salezianskeho strediska, kde sa sa chodia zahrat decka z okolia tak cca na 1-2 hodiny. POZOR, hry si netreba predstavovat ako nasu druzinu, ci hodiny telesnej. Zacina to skor niecim v style "This is Sparta!" - najskor sa zo 3-4 vacsie deti snazia preliezt 3m vysoku branu, v priemere tak jednemu sa to podari. Ten vyckava a zrejme informuje (nerozumel som im... hovorim, ten jazyk je este problem). Napokon, ked sa dvere otvoria, 20-30 malych deti s krikom uteka priamo na vas a vy stihate akurat zmenit postavenie, aby vas nezvalili. Potom sa na vas vrhnu! Chodit s nimi cely cas zavesenymi na chrbte nie nic prijemne, takze sa s nimi proste treba hrat. Kreativita sa celkom hodi, pretoze moc toho na hranie ani nie je. Jedno lano ako svihadlo, nejake zvlastne sipy, ktorych zmyslu doteraz nerozumiem, zo dve futbalky. Clovek by si myslel, ze si s nimi aspon zakope. Vsak hlavne ich nepristupit, hovorim si. OMYL! To male ma tak 4 roky a hra futbal jak Maradona. A nahanat ho aj s loptou... hladam nieco ine. Nenapadlo ma vsak nic lepsie ako robit s nimi kolotoc. Fakt ma mohlo napadnut nieco lepsie... tie 10-15 kilove decka este date do pohybu, ale tie 25-30 to uz neni sranda! A nevysvetlim im, ze oni su uz na mna moc velki. Trochu sa tocim, potom este trochu, potom este piati a pomaly o sebe neviem. Na chvilu si sadnem. Dalsi 4 pri mne! Jeden mi skace na ramena, dalsi dvaja drzia za ruky, dalsia sa mi hrabe vo vlasoch... je pravda, ze oproti tym ich kratkym sotvavlaskom je to rozdiel, takze preco im nenechat kus priestoru, ale vrkoce uz boli moc! To uz som musel odmietnut. Razne vstanem, pozrem na pravu ruku a od nej na mna vyplestene dvoje velkych oci asi 3-rocneho chlapca prisateho na moje zapastie. Asi chcel ochutnat, neviem... Moc asi nechutnalo, predtym som sa striekal DEETckom proti komarom. Kratkym vyslobodenim pre mna bola zmes africkych tancov v kruhu. Za vyborny napad som to povazoval len dovtedy, kym som v tom kruhu nebol ja. Prisaham, tie deti sa v ten den viac asi nesmiali... Po hodine (!) prace sme zavelili na fotografovanie, vytiahol som fotak, par minut sme ich hnali ku stene a CVAK! Uz to islo... Ricardo, dobrovolnik z Uruguaja, vzapati dostal skvely napad, ako decka dostaneme z centra prec. Pretoze tie by tam samozrejme chceli ostat. Otvori vrata a zaveli: fotky sa budu prezerat na ulici!:D Do minuty ani noha, velmi efektivne. Chcel by som vediet dokedy. Domov sa vraciam zniceny, ohmatany, neskutocne spinavy a s gitarou v ruke a melodiou v prstoch kracam nelutostnym obrazom angolskeho slumu. Aj taky je zivot. Zacinam si uvedomovat ake stastne detstvo som prezil a preco som dnes vlastne tu.


V stredu skoro rano smerujeme do dalsieho centra v Luande, ktore ma funckiu prveho kontaktu. Urcene je pre decka zavisle na drogach. Hlavnym zamerom je zbavit ich zavislosti a naucit ich citat a pisat. Potom, ak maju zaujem, idu dalej. Po prichode sa zvitavame s domacimi a detmi, ktore su prave v skole. Smerujeme rovno pred tabulu, treba sa predstavit. Oblieva ma pot... Co im take povedat? Sotva vedia, kde je Europa, nie to este Slovensko. Nakoniec ostalo pri "som Marco, ahojte vsetci". Predsa len, tlaci nas cas:D Ideme pozriet este skolku, najmensie decka su vzdy najvacsim zazitkom. Uplne fascinovane podavaju ruky, zdravia sa, smeju, kricia. Nevynechame ani tradicnu analyzu vlasovej pokryvky.


Skola v centre prveho kontaktu
Za chvilu prichadza padre Roberto a bez prestavky hovori dobre dve minuty. Co tam po tom, ze rozumiem kazde 7. slovo... uz z domu viem, co ma caka - dnes robim kameramana. Padre vybera akordeon, sada k chalanom a uz to jede. Hraju, spievaju, sotva stiham vytiahnut fotak. Natacam. Video ma byt pre znameho padre Roberta, ktory sa lieci na rakovinu v Juznej Amerike. Dnes ma narodeniny a toto je jeho darcek od priatelov v Angole. O 20 min je po zabave a odo mna sa ocakava, aby to bol film tak max na 5 min. Uz sa vidim v strizni...:) Opustame centrum, nasadame do auta a smerujeme pomaly domov. Pri prechode cez kanal padre netrafi mostik. Vzhladom na to, ze v tychto terennych autach su vzadu lavice bez pasov, vnutri nas to hadze jedna radost. Zapadli sme v kanali, musime vystupit. Samo o sebe to nie je problem. Problem su zbiehajuci sa ludia zo slumu, ktorym sme velmi sympaticki. Povedal by som, specialne nase vybavenie:) Nakoniec nam pomozu vyhrabat sa z kanala, velka vdaka, smerujeme dalej. Vnutri sa uz drzim ako sa len da, jeden naraz hlavou celkom stacil.


O praci misionarov a dobrovolnikov v Angole

Obed mame ako obycajne skvely. Miestna kucharka pripravila domace hranolky, k tomu ryza, grilovane kurcata. A poobede sa mi stala skvela vec. Larisa, dobrovolnicka z Brazilie, ktora tu uci telesnu, nas zavolala na dozor. Mala skusku z basketbalu:D Je to vsak robene trochu inym stylom ako u nas doma. Vzhladom na to, ze niektori nevedia poriadne pisat, boli zoskupeni do dvojic. Hodnotenie bude teda spolocne. Samozrejme odpisovali jak draci!

Hlavne centrum Lixeira
Podvecer prisla sprava, ze zajtra koncime na Lixeire a odchadzame do Kala Kala, asi 2 hod od Luandy. Centrum je nove a mali by sme tam ostat po cely rok. Tesim sa na nove posobisko, novych ludi, nove zazitky a dalsie vyzvy predo mnou...