streda 5. marca 2014

Tehlička pre Kala-Kala

Viac ako rok som strávil ako dobrovoľník v africkej Angole vo formačnom centre Kala-Kala, o čom ste sa tu počas tohto obdobia mali šancu čo-to dočítať:) Tento čas bol asi tým najlepším, čo som zatiaľ v mojom živote zažil. Návraty domov sú málokedy jednoduché a môj nebol ničím iný. Kultúrny šok, nechuť, krátkodobá depresia a myšlienky na útek niekam preč... no ostal som. Zapojil som sa do fungujúceho projektu organizácie, vďaka ktorej som v Angole bol. Mal som opäť plnú hlavu Afriky a chuť realizovať sa. Prišiel som k tomu ako slepé kura k zrnu, ale o to s väčším nasadením:) Náš projekt nazvaný Tehlička sme zahájili začiatkom marca 2014 a ja budem vďačný každému z vás, kto sa akýmkoľvek spôsobom rozhodne podporiť ho.



Od 4. marca 2014 spustilo občianske združenie SAVIO 9. ročník verejnej finančnej zbierky Tehlička, ktorá je každoročne zameraná na konkrétny rozvojový projekt vo svete. Tento rok sme sa rozhodli venovať práve môjmu centru Kala-Kala so zámerom dobudovať jeho kapacity tak, aby mohlo každý rok prijať viac detí z angolských ulíc.

Kala-Kala bolo, je a ja dúfam, že ostane miestom, ktoré dáva šancu na nový začiatok a ponúka lepšiu budúcnosť pre takmer stovku angolských detí ulice, ktoré nepoznajú domov, lásku, šťastie, vzdelanie a ani svoju rodinu ani zďaleka tak ako by si zaslúžili. Je to miesto, ktoré sa preto každý rok stáva pre nich útočiskom - ich novým domovom, školou a spolu s nami - vychovávateľmi a dobrovoľníkmi - aj ich rodinou.

Čo Kala-Kala ponúka?

Angola patrí medzi krajiny, v ktorých je verejné vzdelávanie na okraji spoločenského záujmu. Sám som sem istý čas chodil do školy a na dedinách sledoval opustené, zničené a prázdne budovy škôl. Desiatky rokov občianskej vojny, ktoré destabilizovali verejný sektor, jeden z najnižších podielov výdavkov na vzdelávanie v rámci afrických krajín v súčasnosti, nedostatok škôl a hlavne kvalifikovaných učiteľov - to všetko má za následok, že každý tretí Angolčan dnes nevie čítať, písať, ani počítať.

Naše centrum je preto hneď po domove pre deti v prvom rade ich školou - prináša kvalitné základné vzdelávanie a to nielen pre týchto bezmála sto chlapcov z ulice – interných žiakov, ale aj pre ďalších 130 detí z okolitých dedín, a to aj vďaka dobrovoľníkom zo Slovenska.



V našich dielňach navyše chalani prejdú v priebehu troch rokov kurzami stolárstva, zámočníctva, elektrotechniky, stavebníctva a poľnohospodárstva a to tak, aby sa v živote dokázali uplatniť. 

Okrem toho športové aktivity, kurzy capoeiry, tanca, hudby a informatiky, výlety, skauting, sociálna práca na dedinách, oslavy narodenín a pravidelné domáce práce – to všetko skombinované do jedného jediného cieľa – vytvoriť pre tieto decká predstavu nového domova.




Angola je krajinou s veľmi pohnutou históriou. Len nedávno sa tu skončila 30 rokov trvajúca občianska vojna, ktorú Angolčania prirovnávali k príbehu o dvoch bojujúcich slonoch. Jedným slonom bola pre nich armáda a druhým protivládni ozbrojenci. Obyčajní ľudia videli seba samých ako trávu pod nohami dvoch zápasiacich zvierat - zničenú, suchú a udupanú, no stále s nádejou, že jedného dňa sa boj slonov skončí. Verili, že potom bude potrebný len dážď a čas na to, aby tráva znova narástla. 

Našim hlavným cieľom v SAVIO je pomáhať, no čas si nedokážeme kúpiť. Chceme však byť dnes tým dažďom, ktorý pomôže týmto deckám rásť.

Projekt Kala-Kala je skutočný a príbehy tých, ktorí ho skončili, sú dôkazom, že je aj úspešný. Aj preto je tento rok našej zbierky Tehlička venovaný práve tomuto centru. Ak máte chuť a aspoň spolovice také odhodlanie ako ja:), podporte spolu s nami Kala-Kala a pomôžte nám tak dobudovať jeho kapacity, aby mohlo každoročne ponúknuť miesto pre viac detí z angolských ulíc.



Za ten rok som v centre zažil dennú rutinu akú u nás zažijete len málokedy. Napriek tomu bol každý deň pri týchto deckách pre mňa iný, plný stoviek momentov a situácií - od veselých cez nepochopiteľné, smutné, až po ťažké a dojímavé. Niektorí z chalanov sú dobrí, iní niekedy zlí a nebezpeční. Niekedy som mal chuť to zabaliť, no ďalší deň ma vždy presvedčil o tom, že má zmysel pokračovať. Po tom všetkom, čím si niektorí v ich krátkom živote prešli, návraty nie sú ľahké a je to každodenný boj. Spoločnosti nakoniec dávajú len to, čo táto spoločnosť zatiaľ dala im. Poviem vám však jedno - každý z nich stojí za to, aby dostal šancu na nový začiatok.

 

Ak máte chuť ísť do toho s nami, všetky informácie o súčasnej, ale aj minulých Tehličkách a podporených projektoch nájdete na www.tehlicka.sk a pripájam aj jeden materiál k tejto kampani:)

Nech už je váš príspevok finančný, nefinančný alebo v podobe debaty pri pive či zdieľaním na Facebooku, veľká vďaka vám v mene všetkých tých detí, pre ktorých je tento projekt šancou na lepší život...

sobota 11. mája 2013

Mr. Bean ide k zubarovi…

Co moze byt horsia predstava ako navstvit v africkych podmienkach zubnu ambulanciu? Dodnes si s hrozou spominam na nasu skolsku zubarku MUDr. BiZUBovu (meno asi ironia osudu) – teraz by sa tu hodilo klise typu "srdecne pozdravujem pani doktorku… vas pristup ma zocelil, pomohol mi vyrast a stat sa lepsim clovekom", ale budme k sebe uprimni – sposobili ste mi peknu celozivotnu traumu, v tom kresle na vas casto v "dobrom" spominam! Ale k veci…

Zlomil sa mi zub. Rozmyslam, co robit… Mam na vyber – a) zabookovat letenku, zbalit sa a davaj domov na Slovensko, b) zariskovat a vyskusat ponuku lokalnych zdravotnych sluzieb. Odist by ma mrzelo, to sa musi nechat. Volim teda moznost beee. Ludia, ktori to tu v Angole vedu, su z roznych krajin – Filiberto zo Spanielska, Martin z Uruguaja, Gino z Talianska a Vicente z Brazilie, naivne preto predpokladam, ze mi urcite niekoho odporucia. Ako sa ale ukazuje, vacsina chodi k zubarovi doma. BINGO! Nakoniec dostavam odporucanie na neznamu kubansku kliniku a udajne schopnu zubarku. Fasujem sofera, prilbu, motorku a vzapati sa ocitam v mravenisku toyot (ukazovatel poctu vozidiel znacky TOYOTA na 1000 obyvatelov by mohol byt kludne zaradeny k zakladnym charakteristikam rozvojovych krajin) a tuk tukov svetovych znaciek ako Kawaseki ci Kawasekl. Prechadzame 6-milionovou Luandou, s uzasom sledujem ako sa da efektivne vyhnut nekonciacim zapcham a sofer ma uz o chvilu nechava pred spominanou klinikou.

Cakaren je na moje prekvapenie prazdna. Na stene pritom odbija luxusnych 9 hodin doobednych. Stretavam iba jednu sestru. Reaguje na moje v poradi tretie prianie dobreho dna. Vytrhavam ju totiz zo zelezne pevneho pohladu na telenovelu. - Co treba? - Potrebujem zubara. - S vysetrenim? - Samozrejme. - Styridsat dolarov! Plati sa vopred! A doktorka este neprisla, musis pockat! – Oukeeeeej… 

Poznate ten pocit, ked na niekoho cakate a pri kazdom otvoreni dveri dufate – nech uz je to on(a)? A vzapati si ale pri pohlade do dveri vravite – no to radsej nie, ved este mozem pockat? Po polhodine cakacky sa teda rozletia hlavne dvere a tazkym kacacim krokom vstupuje dnu nejaka dama. Stale dufam, ze to nie je ONA. Usudok mi upravi recepcna vetou – Doktorka, mate tu pacienta! Lekarka s prekvapenym vyrazom odveti – Jaaaa? Zrejme cakala volny den… Ja sa len utesujem predstavou, ze nedostatok pacientov je dosledkom neporovnatelne zdravsieho chrupu afrikancov v porovnani s mojimi kukurickami odrastenymi na sladidlach vyspeleho sveta:) "Nuz tak pod teda", vola ma do svojej kolnicky… 

Vystupujem pomaly na prve poschodie, na chodbe minam "oblubeny" pristroj od ocnej, ktory mi kedysi zvykol v pravidelnych intervaloch napovedat, ze moj zrak sa zase zhorsil. Vchadzam do ambulancie rozmeru 3x5. Obzeram sa, sadam do kresla, ktore pamata snad este Che Guevaru a zacinam vysvetlovat, co mam za problem. Lekarka Isabel je asi 65-rocna Kubanka, rozumiem jej kazde tretie slovo vdaka genialnemu prizvuku tychto inak srdecnych ludi. Stale verim, ze v opacnom garde to neplati. Aj ked ambulancia na prvy pohlad nevyzera ako z 21. storocia, predsa sa len zacinam upokojovat. Doktorka zapina reflektor. Nedari sa… Sibrikuje nado mnou kablami az mam strach, ze ju to skope a osetrit sa budem musiet sam presne v style Mr. Beana. Po chvili to nastastie vzdava a odchadza na chodbu odkial sa vzapati ozyva skripavy zvuk koliesok bliziaci sa ku mne. Zrejme tlaci nastroje, hovorim si... Doktorka ale milo prekvapila ako zrucna znalkyna MacGyvera ked vstupuje dnu so stolovou lampou prilepenou na infuznom stojane. Hrdo mi sibalskym pohladom naznaci – dokazala som to! Smejem sa… 

Dostavame sa teda konecne k vysetreniu. Isabel mi do lona hadze balik servitok na stolovanie s dodatkom – budes to potrebovat! Hned som kludnejsi ked viem, ze aspon nieco tu dnes nebude chybat. Vybera poharik na vodu a pri pohlade na jeho naplnac vedla kresla som vdacny za prichadzajucu sestricku s 5l bandaskou balenej vody plniacej pomaly ale iste vyplachovu spasu mojej ustnej dutiny… Epizoda reflektor vsak pokracuje. Do 10 min prichadza technik (mimochodom recepcny), zacina rozoberat neskrotneho potomka Edisnovho vynalezu priamo nado mnou. Surrealisticky obraz nemoze byt dokonalejsi. Znova sa smejem… Typek to ale spojazdnil! Respect. 

Situacia sa nejakym zazrakom celkom uvolnuje, Isabel sa dobre zabava na mojom strachu z kazdeho nastroja v jej rukach a ja som spokojny, ze zatial ide vsetko podla planu. V miestnosti sa dokonca vyskytol aj mobilny rontgen cinskej proveniencie, ktory – cuduj sa svete – nefunguje. Dostavam teda pokyn navstivit inu kliniku a dat si spravit rtg tam. Vyrazam teda nastastie len o ulicu dalej, aby som sa na preplnenej recepcii drzo pretlacil dopredu v style starych kolonialnych cias. Lutujem, ze tu nie je nas lekar z centra, ktory - ako nas doprovod v kazdej nemocnici - iniciativne zacne zberat odporucacie listky a vytvara tak ciastkovu iluziu poradovnika - samozrejme s nasimi menami dost napadne na prvom mieste:) Na klinike vsak dostavam avizo, ze mam prist poobede. … Vraciam sa teda poobede, znova rovnaky scenar – mrte ludi, tlacenka, jednotka-spiatocka-jednotka-spiatocka a som vpredu. Chcem zaplatit!, kricim na sestru (zistil som totiz, ze na toto heslo tu reaguje drviva vacsina domacich). Zistujem, ze nebudem ani cakat. Tesim sa z vlastneho uspechu. Vzapati sa sestra vracia s tym, ze nemaju folie na röntgen a musim ist na inu kliniku. Volam teda Lena, “mojho” sofera a najblizsie dve hodiny prechadzame motorkou znova ulicami Luandy od kliniky ku klinike stale s rovnakym vysvetlenim – nemame / nerobime. Nachadzame konecne fungujucu rusku kliniku (pise sa pritom 8. maj - Rusi znova nesklamali!:). Spociatku mam obavy kde ma to beru volade na dvor, ale ako vstupujem do vysetrovne, som nadmiernu spokojny. Moderne zariadenie, za ktore by sa u nas nehanbila ziadna sukromna nemocnica. Portugalsko-anglicko-slovensky sa dohovaram s ruskou radiologickou, za pat minut mam röntgen v ruke, cvaknem luxusnych 50 dolarov a padam domov…

Na druhy den som na "mojej" klinike vareny peceny. Zdravi ma recepcna, pyta sa ma na moj vcerajsi uspech s rtg. V telke bezi Utopenec na uteku s Leslie Nielsonom, cakarnou sa rozlieva huronsky smiech ked o pol desiatej prichadza upratovac, vytiahne v strede miestnosti vysavac a recepcna nas vyhana von z budovy – je cas na uklid :-O Standarne neskoro prichadza Isabel. Neda mi to a musim sa spytat, ci je pricinou jej dochadzky neskutocny dopravny system (ak sa to tak da nazvat) tohto mesta ked mi vysvetluje, ze ona byva na tretom poschodi nad klinikou. Viac sa nepytam… Isabel nasledne s tym jej nenapodobnitelnym usmevom so strojcekom (!) skuma moju snimku a tesi sa z nej. Mam tam dve osmicky, ktore musia ist von. Zase zhluk spanielsko-portugalskych slovicok, z ktorych registrujem len niektore, ale za to tie podstatne – mikro-chirurgia. Spakruky ju zastavujem v planovani mojej lokalnej mini-invazivnej liecby a bez okolkov vysvetlujem, ze je vylucene, aby som sa v tejto krajine daval rezat. Dohadujeme sa teda, ze mi opravi zlomeny zub a tie osmicky si nechame na Slovensko… 

Zacina sa teda tortura s trojitou anestezou, vrtanim a zaujimavou pauzou pri mojej 3x ochromenej celusti, pri ktorej mi nedalo neopytat sa preco stojime - "Cakame predsa na doktora..." vysvetluje predosly zvlastny telefonat s kolegom z inej kliniky (Isabel nedisponuje nastrojmi na vyberanie nervov – prisiel (!) ale nejaky zjavne skuseny Brazilec, ktory ma totalne ukludnil:). Nasleduje cakanie a dalsie cakanie s nekonciacim upozornovanim recepcnej, ze mam sediet na stolicke v cakarni pekne, nie s vystretymi nohami (!!!). Po troch navstevach tak nakoniec uspesne konci (KLOP KLOP) moja prva a dufam posledna skusenost so zdravotnymi sluzbami v tejto krajine. Boj pokracuje, vitazstvo je iste!

štvrtok 18. apríla 2013

Novy rok plny zmien

Ak s postupujucim casom intenzita mojho blogovania klesala, od noveho roka sa prepadla totalne:/ Nie je za tym nic ine ako plne tri mesiace pravidelnych a neocakavanych zmien, ktore sme tu zazili, a ktore mi nenechaju dostatocny priestor na hadzanie postrehov na tento blog...

Prelom rokov sa pre mna osobne zacal dost netradicne: Cele sviatky sa niesli v skutku nevsednom a opozdenom style: K vianocnej veceri sme si sadli zhruba o jednej nadranom, ked sme nakrmili hladny dav dedincanov, vianocne darceky (teda 1) sme s Jankou balili 25-teho o tretej hodine rannej (teda ona, ja som zaspal na dlazke) a s (pred)vianocnym upratovanim sme zacali 27-meho, a to pritom ani nie v nasom dome! Kazdopadne, bol to zazitok. Par dni na to sme pred Silvestrom zbalili zasoby jedla, pitia, oblecenia a 11 chalanov a vyrazili sme na pravidelny „vianocny tyzden“ do N’dalatanda, dalsieho centra v susednej provincii. Pre mna zazitok nenormalny, po dlhom case som sadol za volant a vyrazil cestou-necestou s nenapadne vystrasenou posadkou...





Stravili sme spolu skvely cas, navstivili uzasne vodopady Kalandula a ohromujuce monolity Pedras Negras. Na Novy rok sme sa vratili „domov“, zvysok chalanov odisiel k rodinam a my dobrovolnici sme zacali odratavat dni do planovanej januarovej trojtyzdnovej misie.

Ta zacala v jednej zo stvrti hlavneho mesta, kde som stravil tyzden s 200 prevazne vysokoskolakmi, dobrovolnikmi a animatormi z celej Angoly. Musim povedat, ze okrem vybuchu chloru v nedalekej tovarni, masovej paniky, uteku a dramatickych obrazov dusiacich sa domacich, by som si tento cas vedel predstavit straveny aj lepsie... Odtial som sa presunul direkt do Donda, jedneho z miest v provincii Kwanza Norte, zapamatatelneho hadam len podla fabriky na vyrobu narodnej pychy – piva Eka (navsteva a ochutnavka prirodzene nemohla chybat:).



Dondo nas "privitalo" relativne slusnymi podmienkami na byvanie, coho som sa obaval asi najviac. Stretli sme sa tam zhruba sestnasti dobrovolnici – 15 angolancov z univerzity v Luande a ja ako jediny estrangeiro. Tu som otestoval svoje limity... Moja predstava bola asi taka, ze budem asistovat nejakym kolegom pri praci s deckami, aby som sa nieco naucil, okukal know-how a cas mi ubehne velmi rychlo (medzi nami, vobec sa mi tam nechcelo ist, v Kala-Kala bol konecne klud, cakal ma kopec roboty a mal som proste ine plany...). Cez drzku som obrazne povedane dostal hned po prichode. V prvom rade som sa konecne dozvedel, ze ide o dvojtyzdnovy kurz doobedneho doucovania deti z mesta pocas aktualne prebiehajucich prazdnin a poobednej prace v style diskusii pre starsich a vytvarnej vychovy pre deti. „To bude cool“, pomyslel som si do chvile, kym som nedostal na starost siedmakov... Pondelok matematika, utorok fyzika, streda chemia, stvrtok fyzika a v piatok matika. Doobeda! Poobede vytvarna s tymi najmensimi – rozumej najhorsimi! A to vsetko v mojej stale viac ako slabej portugalcine. Vtedy som zomrel prvykrat. Druhykrat to bolo, ked som zistil, ze pocas nasledujucich dvoch tyzdnov sa nedostanem na internet (nemyslite si, ze som bol tak hlupo naivny, ze by som to tam nejako cakal... ani notas som si so sebou koniec koncov nebral. pocit online nedostatku mnou vsak presiel ako nozik teplym maslom pri uvedomeni si absolutnej bezmocnosti cerpat informacie na hodiny z bohatej ponuky sylab a metodickych planov, ktore ponuka google). Z fyziky som si bol stopercentne isty tak maximalne s=v.t, ostatne vztahy a veliciny sa hybali na skale entropie od 0 do 50%. Matika ma az tak netrapila, no a chemia, tak to bola pohroma (ta nastastie odpadla, mali sme medzi nami biochemicku, takze ta sa mojej triedy s radostou ujala). Bolo to nakoniec presne tak ako sa hovori – nic nie je take zle, ako to na prvy pohlad vyzera. S mojimi piatimi ziakmi sme si presli vztahy drahy, rychlosti a casu, preratali nejake priklady, neskor ma napadlo naucit ich nieco o slnecnej sustave, co bola pre mna jedna z top hodin mojej posobnosti tam. Decka totiz neboli uplne dute, len trosku zmatene ponukou televiznych stanic a preto mi isty cas trvalo presvedcit tych 15-20 rocnych (siedmaci, osmaci a deviataci), ze planet mame po novom 8 a Krypton medzi ne teda urcite nepatri:D

Co vyzeralo spociatku fajn, sa nakoniec cele obratilo proti mne. To boli popoludnia s detmi. Najskor ako asistencia (trvalo to az jeden den!) som sa angazoval na vytvarnej vychove. Ked sa ukazalo, ze na kurz do jednej triedy sa prihlasilo 160 ludi, tod hla moja ctena kolegyna si vzala starsich zrucnejsich sebou a mne nechala na krku OSEMDESIAT malych ukricanych decak v jednej triede, hladnych po kresleni a smadnych po mojich pastelkach! Krik, hluk, nikto nepocuval, kazdy nieco nemal, kazdy nieco chcel, ja bez napadov, asistentov, frustrovany, nastvany... Najhorsi napad, aky som mohol dostat, bolo robit s tym malym infernom origami. V ten den som skoncil v nemocnici... Vyzeralo to na malariu, no testy to nepotvrdili. Stale mam pocit, ze to bolo z toho stresu... Po troske oddychu som sa k nim teda vratil. Dni ubiehali, vzdy sa nastastie zrodil nejaky napad, co asi tak vytvorit, deti pomaly ubudalo a objektivne musim priznat, ze ked som po dvoch tyzdnoch uzatvaral moj kurz s cca 50-kou (poctom deti, nie teplotou), bol som spokojny. Nasiel som si k tym malym lumpom cestu a ked ma na konci objimali a prosili, aby som este nesiel, aj ma to dost dostalo...

Velmi uzky profil mojej skupiny
Po navrate sa od februara zacalo obdobie trvalych a mam pocit, ze asi nikdy nekonciach zmien v nasom centre. Ked mi koncom roka odisiel cely tim z administrativy, cakal som nejake posily, no nestalo sa. Ostali sme na vsetko s riaditelom sami. Jednou z najvacsich zmien bol odchod nasho hlavneho sefa - Brazilca, ktory to tu budoval pat rokov a vdaka ktoremu sa centrum rozbehlo. Svojim svojskym pristupom k domacim ma niekedy sokoval, no po tom ako odisiel a ako sme tu ostali za jedinych belochov uz len Janka a ja, tomu spravaniu v niektorych pripadoch skutocne zacinam rozumiet. Kym spociatku bol problem s deckami v centre, od ich prichodu po prazdninach vo februari sa mi svet otocil o 180 stupnov. Decka su fajn, lepsie, dokonca spravidla aj pocuvaju, no do nepricetnosti ma na druhej strane aktualne privadzaju zamestnanci, ktori sa niekedy az na ten vek spravanim a poziadavkami moc od tych deti nelisia.

Po odchode predoslych dobrovolnikov sme prebrali ich agendu, co nebolo nic vynimocne. No po odchode riaditela akoby sa roztrhlo vrece s ulohami. Po uvodnom zvucnom a lubivom zaradeni administratora a logistu sa zo mna stal v relativne kratkom case uctovnik a sekretar, katechista, motorista, servis pre kuchynu, fotograf, softverova a hardverova technicka podpora, organizator vyletov, dizajner triciek pre nasu tlaciaren, ucitel matiky, anglictiny, novinarciny a informatiky (tak nakoniec som to predsa dostal, ale je to o zivot...), prilezitostny doktor, krstny otec a spolu s Jankou tu este suplujeme aj rodinny kruh pri oslavach narodenin nasich chalanov. Zalomim pravidelne na gauci cca o jedenastej vecer a jedinou mojou starostou sa potom stava uz len presun o par metrov dalej - do postele...

Zivot sa tu v poslednej dobe akoby zrychlil. Tyzden mina tyzden a ja si ani neuvedomujem, ze uz je to 7 mesiacov od prichodu. Mnozstvo veci sa zmenilo, v mnohom som ostrielanejsi, skusenejsi a aj portugalcina je uz ina ako byvala. Kazdy den prinasa nove vyzvy, takze boj pokracuje:) Ja stale verim v to, co robim, preto ma to tu este stale bavi napriek niektorym zlozitym podmienkam, v ktorych tu dobrovolnici denodenne pracuju.

Kala-Kala, polepsovna v plnej zbroji

sobota 22. decembra 2012

Moja praca a Vianoce v Kala-Kala

Mame dva dni do Vianoc a ja mam pocit, ze ziadne sviatky sa tu nekonaju. Ci chcem, ci nie, jednoducho bez snehu a minimalne minus 10 to nie je ono. Priznam sa ale, ze ten stres, preplnene vlaky, obchody, proste vsetky pripravy na ten den D – ani mi to nechyba. Samozrejme, stretnutie s rodinou a kamaratmi... to sa neda nahradit. Co je pre mna ale povzdudive, je klud, aky mame teraz v nasom centre. Nikdy som si nevedel predstavit, ze nieco take je tu vobec mozne. Vsetko je take pohodove, bez stresu z nejakych sviatkov... Minuly utorok sme organizovali formaturu – light verziu nasej stuzkovej pre tridsiatich konciacich tretiakov. Hned na to sme takmer vsetkych z bezmala 90 chalanov vypravili na cestu k svojim pribuznym. Ostalo ich tu 12. Dvanast tych, ktori s nami stravia Vianoce. Zrazu sa organizacia centra scvrkla na desatinu kazdodennej rutiny, no po tom, co sme sa rozlucili aj s oboma nasimi slovenskymi dobrovolnickami, zda sa mi, ze zacinam skutocne pracovat:D

Casto sa ma niektori pytaju, co tu vlastne robim. Tak po troch mesiacoch by som to chcel konecne uviest na spravnu mieru. Preto kratky prehlad mojej prace:

Pracovny tyzden:

- budicek o 6.00
- 6.30 – Bom dia (uvodne slovo do dna pre chalanov)
- 7.00 – ranajky
- cca od 7.30 mi zacina pracovna doba 
- 3-4x do tyzdna v tomto case chodim nakupovat veci pre centrum – 70% potraviny pre kuchynu, 20% material pre pracovnu a 10% zbytok pre fungovanie centra = zabite cele dopoludnie (je to sice unavne, ale clovek na miestnom trhu, kde nakupujeme, spozna mentalitu tychto ludi - pre vela z nich som zrazu "amigo" a vacsina predajcov sa ide potrhat o to, kto mi da vyssiu cenu za mrkvu, fazulu ci fubu de bombo) 
- poobede mame spravidla tak hodku na oddych, o strnastej cca zacinam pracovat na administrative – ucty, faktury, platby, mzdy a ostatne (ne)potrebne veci, ktore mam skutocne rad:D 
- zhruba do 17-18 pracujeme v office, zalezi podla dna, kedze 3x do tyzdna mame s chalanmi vecerny sport 
- spravidla od 18-tej mam robotu v kuchyni, kedy sa serviruje jedlo na veceru 
- po veceri pol hodina s chalanmi na vecernej modlitbe 
- od 20-tej je program diferencovany – ak mame elektrinu, su rozne aktivity – futbal, divadlo, hudba, informatika, domace ulohy, opakovanie uciva - ked mam chut, som pri chalanoch a nieco ich ucim alebo skor doucujem, pripadne travim nejaky cas na informatike (vid predosly prispevok na blogu), pripadne mame vlastny program dobrovolnikov, plnime si socialne povinnosti navstevami priatelov a sponzorov centra, pripadne oslavujeme narodky chalanov 
- o 21 Boa noite - vecerna modlitba na dobru noc, zhodnotenie dna a chalani idu spat 
- tymto momentom konci "pracovna doba" dobrovolnikov, no pre mna este len zacina najdolezitejsia cast dna – kontrola uctov a penazi v kase... 
- zhruba o desiatej vecer som free a mozem ist do postele 

Vikend:

- clovek by cakal, ze vikend bude v tejto praci casom na oddych – OMYL! - budicek 6.30 
- 7.00 Bom dia a ranajky 
- od 7.30 cca sobotne prace – upratovanie centra – triedy, patio, sprchy, wcka, zahrada, chodniky, odpadky a moje oblubene – pole 1 a pole 2:/ 
- 4 hod polointenzivnej prace na slnku a ste hotovi... 
- 12.00 – obed 
- 12.30 – hry v herni – biliard, stolny futbal, gitara,... 
- 15.00 – pravidelna vikendova navsteva troch okolitych dedin – hry s malymi detmi, citanie rozpravok a pod. 
- 18.00 – omsa 
- 19.00 – priprava vecere 
- 20.00 – volno 

- nedela viacmenej podobny program, akurat cele dopoludnie je venovane aktivitam ako hudbe, tancu, komunikacii, kresleniu,... 

Stvrtok je v Kala-Kala den, ktory je urceny na oddych pre dobrovolnikov. Vtedy spravidla niekam vypadneme – plaz, rybacka, dokonca sme boli na safari (interne kodove oznacenie – Jursky park – clovek mal pocit, ze vsetky zvery v rezervacii vymreli...). Chalani maju normalny program ako v ostatne dni, akurat nas dobrovolnikov v tomto case zastupuju domaci.

Tak to tak v skratke k mojej pracovnej naplni... Okrem toho veci, ktore treba urgentne vybavit. Minule som siel prvykrat platit fakturu do banky. Vzhladom na cenovu hladinu v tejto krajine a maximalnu nominalnu hodnotu bankovky 2000 kwanza, tu ludia casto nakupuju s pekne velkym balikom penazi. Nuz, beriem teda aj ja v tento den jeden ruksak, zbalim potrebnu sumu, sadnem do auta a vyrazam do nedalekej banky... Vzhladom na to, ze som beloch (spravidla sa tu k nim v sluzbach spravaju velmi uctivo a niekedy az prehnane), ocakavam priebeh platby bez najmensich problemov. Nuz, najskor ma SBS-kar naviguje pri parkovani akoby to absolutne prazdne a neoznacene parkovisko pred budovou s rozmermi 5x3m malo nejake dopravne pravidla. Na to vzapati ako sa snazim vstupit do banky, s prisnym pohladom a otazkou na perach jemne poodchyluje dvere, samopalom ukazuje na moj ruksak a pyta sa na jeho pochybny obsah... Pri veskerej snahe rozmyslat ma nenapada nic vtipnejsie ako povedat pravdu. Nesiem peniaze, hovorim. A chlapik uveril... otvara dvere. Nabuduce vyskusam nieco ine...:)

Od onoho dna, ked sa sef dozvedel, ze pisem (teraz uz dost sporadicky) blog na Slovensko, dal mi na starost aj blog nasho centra. Takze po novom som zodpovedny este aj za komunikaciu navonok. Nie je toho vela, ale ten jazyk da kazdopadne zabrat... 

Casu uz teda nie je tolko kolko byvalo na zaciatku. Clovek sa musi venovat myslou aj srdcom centru a deckam, ktore tu mame. Stereotyp navyse nedava vela prilezitosti na zazitky. Od januara ma caka mesacna misia mimo Kala-Kala, tak ta dufam prinesie nieco, o com bude hodne napisat blog... 

PS: Hodiny portugalciny sa uz nekonaju. Uhrali sme to dostratena, odkedy sme na lekciach zacali spievat...:)

PS2: Nejakym zazrakom som sa dopracoval k neoficialnemu krstnemu synovi... 

Chcem vsetkym vam, ktori citate tieto riadky a osobitne mojej celej rodine, zazelat Vianoce plne pohody, hojnosti, radosti a casu straveneho s blizkymi. Aj ked tento rok ich nebudeme slavit spolocne pri veceri a rodinnych stretnutiach, v myslienkach ostavame spolu. Skuste si tento rok uzit sviatky s vacsou pohodou a mensim stresom. Ved sme prezili aj ten ocakavany koniec sveta:) (ja som navyse zistil, ze to v decembri ide aj bez nervov z odpratavania snehu:) Vesele Vianoce a najlepsi vstup do Noveho roka zelam vam vsetkym!


Formatura 2012




Krstne dieta - Dongala

štvrtok 8. novembra 2012

Pirati zo Silicon Valley

Uz je to nejaky ten piatok, co som pisal posledny prispevok. Za ten cas sme absolvovali tyzdennu session dobrovolnikov v Benguele, angolskom letovisku pri Atlantiku. Pri pomysleni, ze doma pada prvy sneh a my sa zabavame pri oceane a prijemnych 35°C, mi neraz padla spomienka na domovinu...:) Nemyslel som si, ze plaze v tejto krajine mozu mat nadych europskych letovisk, no Benguela prijemne prekvapila. Navyse, mentalita je tu ina, na aku sme zvyknuti v Luande a okoli. Ludia su snazivejsi, pracovitejsi a cistotnejsi. V Benguele sme stravili skvely cas s odchadzajucimi aj novymi dobrovolnikmi z celej krajiny, no najvacsim prekvapenim pre mna bolo, ze mi za tych par dni neuveritelne chybala praca a decka, kvoli ktorym som tu prisiel.

V poslednych tyzdnoch som si v Kala Kala uvedomil, ze zapadam do kazdodenneho stereotypu. Uz to nie su nove zazitky ako v uvode misie, je to o pravidelnom dennom rezime a nabitom vikende, pocas ktoreho sa pracuje este viac. Pracovny tyzden je paradoxne volnejsi, kedze chalani, ktorych tu mame, travia cely den v skole a clovek sa s nimi stretne len cez prestavku. Na tomto mieste sa cestne priznavam, ze im zavidim:) Po dlhom case travim vacsinu svojho casu mimo skolskych priestorov, no necakal som, ze mi to bude tak chybat... Kazdopadne, nasiel som si sposob, ako tam stravit aspon hodinu denne. Doucujem matiku... Kvadraticke rovnice, parcialne zlomky, logaritmy, derivacie, integraly, trigonometria... nic z toho tu nehrozi! Vela chalanov u nas v prvom rocniku nevie citat, pisat ani pocitat a to maju cca 13-14 rokov. Pracuje sa s nimi preto na uplne zakladnej urovni. Co je ale uzasne, je snaha a chut ucit sa, aj ked im to velakrat nejde. To ich hodinove odhodlanie a pomale zlepsovanie sa v scitavani mi dava viac ako cokolvek ine v praci, ktoru tu robim. Chalani zo zaciatku cvicili dokonca aj slovencinu a anglictinu, ked potom behali za dobrovolnickami a s africkym dialektom lamali slova ako "laska moja", "my love", "dobru noc" a pod., pochopil som, kde je pes zakopany:D Bohuzial, cudzie jazyky mi neskor zatrhli, ale nevzdavam sa...

Po troch tyzdnoch som si mimoriadne rychlo zvykol na sobotne prace (vid serial o belochovi na africkej farme). Nielen ze mi nevadi, ak sa snazim nieco robit a desat ludi sa prizera s lopatou v ruke (opat ten lepsi pripad), naposledy ked sa ma chalani po trosku pracovania pytali, co ideme robit dalej, prvy som velil na oddych! Tym som si ich ziskal:D Tito ludia jednoducho nedokazu pracovat a rozpravat sa zaroven, a vzhladom na to, ze sa rozpravaju vela, casto a radi, praca musi ist bokom:) Radsej to uz preto neriesim a zaoberam sa inymi vecami ako napriklad ironiou zivota – na co som vobec stravil tolko casu v skole, ked tu cez vikendy doslova kopem kanaly:D

Vzhladom na fakt, ze nam po niekolkych mesiacoch kritickeho stavu s elektrinou konecne opravili (!) generator, rozhodol som sa ist pozriet ako sa tu uci informatika. Kym hodiny matiky a portugalciny tu v porovnani so Slovenskom vnimam ako pomale, rozvlacne a nedynamicke, o travnik dalej prebieha teatro v style Piratov zo Silicon Valley... skoda len, ze v obsadeni sa netrafili. Kazdopadne, nadisiel ten vecer V, ked klopem na dvere s cedulkou Infocentro a vchadzam ku dvanastim studentom a dvom vyucujucim snaziacim sa vysvetlit, co bude napln dnesnej hodiny. Budeme si zakladat emailove konta! Heh, reku tak na toto som zvedavy! Dobre som prisiel!:)

Chalani zapinaju pocitace, v triede to vrie - trom nefunguju! Zasahujem! Po letmom pohlade na bednu zistujem, ze im chyba elektrina. Pripojenim kabla teda kompom dodavame "stavu", dav sa upokojuje... Naskakuje Ubuntu (Windows sa u tu pouziva velmi ojedinele). Do tohto momentu to v celku vyzera ako standardny proces s mensim uvodnym zakopnutim, ale povedzme si uprimne, ktora studentka u nas pride pri nefunkcom pocitaci hned na to, ze nie je v elektrickej sieti, no nie?;) Skutocna realita zacina az pri spusteni weboveho prehliadaca a snahe ucitela vysvetlit, ako sa dostaneme na gmail. Diktovanie adresy v style a volnom preklade "dvojite ve, dvojite ve, dvojite ve, bodka... nie dve ve, tri ve! Nie, nie! Tri, nie dve! Hovorim tri, toto je jedno ve. Dvojite ve, nie obycajne ve!!!" startuje informacnu apokalypsu dnesnej hodiny. O komoleni nazvu svetoznamej vyhladavacej spolocnosti a jej emailovej sluzby na tomto blogu lojalne a taktne pomlcime:) Je to akoby ste rocne dieta chceli ucit hrat futbal, ked este nevie chodit. Po uspesnom vyhladani spravnej adresy nasleduje tortura s formularom na osobne udaje pre zalozenie konta. Tri-styri-pat mien mimoriadne komplikuje registraciu. Nervozita opat stupa pri samotnej emailovej adrese. Niektori chalani proste nemozu pochopit, ako je mozne, ze taka adresa uz existuje, ked meno antonio.francisco je jeho... Po hodine pilnej prace (mojej), behania a vysvetlovania, mazania, pisania a prepisovania udajov, znovupisania a znovuprepisovania tych istych udajov, upozornovania, ze sa nevolam Joaquim... sa slavnostne dostavame k zadaniu hesla a overeniu CAPTCHA kodu, ked skolsky zvonec ohlasuje koniec hodiny. V isty moment som bol zvedavy, ci nebude chciet niekto citat obchodne podmienky predtym ako ich odobri, no tento moment bol velmi kratky. Kurz informatiky nakoniec korunuje uz len vyucujuci slovami, ze nabuduce pokracujeme... Chalani su ale spokojni, moc sa toho sice nenaucili, no maily budu mat o par dni hotove a uz coskoro sa stopro zaradia aj do statistiky aktivnych pouzivatelov facebooku. Nespokojny z hodiny odchadzam asi len ja, aj ked, po tejto skusenosti, s lisiackym napadom a pokukovanim po nahradeni spominaneho vyucujuceho...:)

Benguela




streda 17. októbra 2012

Potycka so zakonom

Je utorok 16. oktobra, mesiac odkedy som prisiel do Afriky. Ze ho "oslavim" vskutku netradicnym sposobom, to som necakal. Ale poporiadku...

Na nedelu mame naplanovany krst tretiakov, od pondelka teda travime mnozstvo casu nakupmi na Trinte, miestnom megatrhu vzdialenom tridsat kilometrov od Luandy. Kupite tu asi vsetko, a ked silno chcete, tak vam zozenu aj Smajdovu manku. Za pozornost tu bez debaty a nevyhnutne stoji surove, slnkom oslahane maso, predavane ad hoc v style babiek bylinkariek, pokryte lahodnym oparom much, musiek a inych blanokridlovcov. Suma summarum = pokrm typu Try and Die! (©Boris). Biely ksicht na trhu navyse budi pozornost a ceny priamoumerne rastu so zmensujucou sa vzdialenostou od ciela nakupu. Nepomozu ani dioptrie, okuliare tu zdejsi povazuju za burzoazny prezitok bohatych. Nakupuju za nas preto vzdy domaci, kym my hrame formu pri vedlajsom stanku (teda aspon v mojom pripade:).

V utorok skoro rano Lubi, Alalas, vodic a ja opat nastupujeme do nakladiaka a vyrazame na Trintu. Cesta ubieha standardne, v zasade ako obvykle – v jednom aj druhom jazdnom pruhu sa tisnu 4 prudy aut trubiac a nadavajuc na vsetkych somarov, ktori ich obiehaju zlava. Obiehanie sprava si tu uz prirodzene nikto nevsima... Pomaly odbacame z hlavnej cesty, ked sa pred nas vyruti policajt a ukazuje, aby me zastavili pri krajnici. Standardny proces, hovorim si... nuz zabudol som na jednu podstatnu vec, nie je s nami Lucas, nas riaditel. Ukazuje sa to v prvom momente, ked k nam pristupuje policajt a pyta si papiere od auta. Siiiiipim problemy... Lubi, stale uradujuca sefka administrativy, nema so sebou pas ani jeho kopiu. Nie ze by som bol ja na tom lepsie, kazdopadne, aspon kopia pasu vo vacku to isti. Zrazu sa ukazuje, ze sofer nema original dokumenty od vozidla, co sa policajtom vobec nepaci. Kazu nam vypnut motor a odovzdat im kluce od auta. Spozornievame... Sofer vystupuje a snazi sa vysvetlit, kto sme. Dnes to nezabera... Po chvili policajt pristupuje opat k autu a ziada presne to, co my dvaja prave nemame – cestovne pasy Made in SR. Darmo sa snazime vysvetlit, ze nie je mozne mat pasy pri sebe, ked ziadame o trvale viza v hlavnom meste, nepomaha. V reci kmena porucika sa mihaju slovicka ako volat, eskadra a imigracny urad. Okoloiduce taxiky plne domacich pristavuju, ludia zdravia policajtov a rehocu sa, ze zadrzali bielych. Citim sa ako na safari. Akurat nehram rolu pozorovatela. Radsej rychlo zaistujem dvere – ak by si chcel nebodaj niekto pohladkat... 

Cely cas si opakujem, ze toto bude dozivotny zazitok – doma tesne pred cestou ziadam o vypis z registra trestov a o mesiac ma zatknu pre chybajuci pas... a tak aj je! Policajt po 15 min nastupuje ku mne do auta, kaze soferovi nastartovat a vyrazame volade cestou necestou popri trati na, ako sa neskor ukazuje, policajnu stanicu. Tam nas dvoch s Lubi pozyvaju dovnutra prisadnut si k ostatnym nepravom zadrzanym:) Sedime, telefonujeme nadriadenym a cele mi to pripada neskutocne absurdne. Obraz absurdnosti v miestnosti idylicky dokresluju zatial prazdne puta zamknute na zamrezovanom okne a televizor s vidlickou vo forme anteny a rozpravkou, ktora napadne pripomina reklamu na martankov, neskutocne revuci dva metre nalavo od prave vypocuvanej osoby. V Amerike maju waterboarding, tu sa im zrejme osvedcili menej kreativne narocne metody vysluchu. Cely cas mam pritom nenormalne nutkanie odfotit si tento surrealisticky obraz policajnej reality. Po chvili snahy adaptovat sa na nove podmienky pocut z vedlajsej miestnosti strasny krik... nestiham registrovat situaciu, ked z dveri vybehne urcite "nepravom obvineny" chalan a bezi ozlomkrky cez policajnu stanicu von direkt na slobodu. Dobrych 10-12 policajtov sa pozera a krici! Uz len cakam, kedy zacujem vystrel... zdrhol im:D

Cely cas zvlastnym sposobom nestracame duchapritomnost a vieru v to, ze mame navrch. Pritom stale zartujeme, do ktorej basy nas asi tak hodia na noc... Zhruba po hodine prichadza nas riaditel v style velkej vody, hned chce hovorit s najvyssim strazmajstrom a o tridsat minut neskor sa pomaly pratame prec. Kus mi je luto, ze nevyskusam ten televizor pri sprske prisnych otazok od pana vysetrovatela. Ale vsak mozno niekedy nabuduce, clovek v tejto zemi nikdy nevie... S mensim zdrzanim a nastvanym riaditelom pokracujeme teda smerom na trh, kedze par hodin na policajnej stanici tu este volno nerobi:)

PS1: Stanovacka dopadla bez ujmy na vseobecnost. Okrem v mojom pripade velmi prezieravo vybratej kombinacie farieb oblecenia modra-cierna (na to sa tu lovia v lapacoch hmyzu muchy tse-tse) a dvojdnoveho panickeho strachu z kazdeho okridleneho organizmu v mojej blizkosti, sme spolu stravili krasne dva dni pri rieke s vybornym jedlom a kvantom neodbytnych deti z okolitych dedin.

PS2: Nase hodiny portugalciny stale pokracuju, po siestom stretnuti sme uz na stvrtej vete z prvej lekcie a veru hovorim vam, nie je to vinou studentov!!!

Kwanza



pondelok 8. októbra 2012

Prvacik v skole a prepadove komando

Vzhladom na nase znalosti z domaceho jazyka napadlo pred tyzdnom riaditela, ze by bolo dobre, keby sme mali 4x tyzdenne hodinu portugalciny s panom Zatulom – miestnym odbornikom na alfabetizaciu. Ide o system zakladneho vzdelavania – citania a pisania vo vybranych krajinach, ktore v oblasti gramotnosti dosahuju nizku az mimoriadne nizku uroven (v Angole je gramotnych 67% populacie). Uz to davalo tusit, ze to nebude len taka hocijaka hodina... Pan Zatula u nas sefuje robotnikom a navyse je byvaly vojak (asi ako vsetci tunajsi s vekom cca od 30 vyssie). Na rozdiel od ostatnych, sa vsak ako vojak aj sprava. Priznam sa, na zaciatku som mal z neho celkom strach. Posobi dost autoritativne a nie je vobec vynimkou, ked dobrovolnikom pripomenie, ze neprejavuju dostatocny respekt. Nuz, hovorim si, radsej si pozriem par lekcii este predtym ako tam my novacikovia vobec pojdeme... Nastava cas prvej hodiny. S Jankou pomaly odchadzame do dielne (!), kde vyucuje. So strachom v ociach a suchom v ustach otvarame obrovske posuvne vstupne dvere. Smerujeme k zhluku skolskych lavic pred velkou tabulou. Nikde nikoho. Zrejme budeme sami, hovorim si. Letmym pohladom na lavice dedukujem, ze tu uz davno nikto nesedel. Po akademickej stvrthodinke meskania prichadza pan Zatula. To my uz davno sedime poslusne v laviciach, ziadne nahananie sa po dielni sa nekona. Prezivam zvlastne pocity, vzhladom na posledne tri roky stravene pri tabuli a za katedrou.

Nase dielne...

Hodina zacina... Miestne zvyky nutia domacich ucitelov pisat na tabulu vsetko, co doma povazujeme za absolutne irelevantne, stratu casu a povieme to v jednej vete. Nie! Tu sa vsetko zapisuje. Co tam po tom, ze dedincania nepoznaju abecedu. Zaciname prvu vetu necitatelnou farbou na bielej tabuli – Dnes je nasa prva hodina... nasledne sme prinuteni precitat vsetko vratane nazvu centra a datumu, prelozit to do vlastneho jazyka a povedat mu to po slovensky (!). Spociatku som bol mimoriadne zvedavy ako si tento clovek predstavuje nase hodiny vzhladom na nezanedbatelny fakt, ze uci negramotnych a ze predsa len nieco uz ovladame a dohovorime sa s domacimi na jednej strane a vzhladom na to, ze nie sme prvi slovenski dobrovolnici, ktorych ma ucit. Sme plni ocakavania, ci pre nas pripravuje nejaky advanced level alebo co... Po tom ako vsak Zatula zacina na tabulu vypisovat abecedu, moje ocakavania a nadeje sa rozplyvaju rychlejsie ako akciovy tovar v Kauflande. Citim sa ako v prvy den na zakladnej skole. Zatula ide jak pila – A B E D F... pozeram na to zlava, sprava, reku C-cko tu nemaju??? A on pise dalej – G H I... Vypise celu abecedu, ked sa pytam, kde je tretie pismeno. Uznava, ze nastala chyba, ktora u mna nevesti nic ine, iba ze ta dnesna hodina bude este celkom zabavna, muhaha:D Maze to cele a uz pise znova: A B C D E F G H I L M... pozerame s Jankou na seba, ziaden z nas neprehliadne jemny uskrn na tvari toho druheho. Si asi robi srandu, ne? Prepacte, kde je J a kde K...??? Po dalsom gumovani tabule a dotazoch na pismenka v abecede sa dopracovavame k finalnej verzii portugalskej abecedy. Pan Zatula uz ani neposobi tak hrozostrasne ako predtym a mam pocit, ze touto malou epizodkou na uvod hodiny sa nase vztahy trosku vylepsia. Po dobrych 30 minutach hodina konci s dovetkom, ze on zajtra nepride, ide k lekarovi. A to som sa bal, ze nas tam bude dusit dobre dve hodiny. Na dalsi den sa dozvedame, ze ani vtedy hodina nebude, musi sa postarat o cisternu vody... Skola proste nie je priorita nielen v nasom pripade, ale ani v pripade domacich. V tejto krajine je bezne, ze ziaci si dobrovolne predlzia prazdniny a bezne si ich predlzia aj ucitelia. Simply Africa, tak to tu jednoducho chodi:)

Stvrtok je komunitny den – den iba pre dobrovolnikov a jediny den v tyzdni, kedy mame de facto volno. Po strastiplnej ceste vyjednavania sa dohadujeme, ze je cas vyrazit na plaz. Leto sa pomaly blizi a treba okusit, ci je voda uz dostatocne tepla...:) Hned rano smerujeme na zapad smerom k letovisku Mussulo. Zastavujeme pri nie celkom vludnom mieste plneho spiny a obchodnych cestujucich, odkial vraj Portugalci este v casoch minulych odvazali otrokov z Afriky do Brazilie. Nebyt toho, ze viem, ze toto je len prestupna zastavka, asi by som nebol kludny ako obycajne... Cakame na lodku, ktora nas nasledne odvaza na nedaleky ostrov. Prichadzame na asi najkrajsie miesto s oceanom, ake som doteraz v tejto krajine videl. Pivove flase sa vyskytnu na plazi skutocne len sem-tam, vsade poriadok, cisto a co je takmer na neuverenie – nikde ani zivej duse.



Obratom testujeme cistotu angolskej vodnej atrakcie. Plava sa celkom fajn az na ten zvlastny pohlad, ked na horizonte trcia z hladiny ropne plosiny nonstop drancujuce loziska pre krajinu tak nevyhnutnej suroviny. Cely cas navyse uvazujeme nad tym, co nas este v Angole dokaze prekvapit... Co urcite neprekvapilo, bol spaleny chrbat a uz stvrta noc skuvinania a prehadzovania sa na posteli. To sa naozaj dalo cakat! Cestou domov sa zastavujeme v hypermarkete, ktory sa absolutne v nicom nelisi od tych nasich. Dostat tu takmer vsetko co aj doma (na horalky este cakame:), akurat ceny su tak v priemere o jednu az dve tretiny vyssie ako u nas. Hold, krajina vela dovaza, ergo niekto za to musi v konecnom dosledku zaplatit.

Na vikend fasujem povinnosti ako na poziadanie. Takmer vsade v plane svieti moje meno a ked mam trosku casu na utek od reality centra, niekto z chalanov ma zase stiahne na spolocny program. Jednou z tych netradicnych zodpovednosti je nedelny budicek. Vzhladom na to, ze chalani nedisponuju vlastnymi budikmi, budicek sa tu v priebehu tyzdna robi rano o 6:00 pomocou lacnej pracovnej sily z radov dobrovolnikov a zamestnancov:) Nie ze by som to za posledne tri tyzdne neregistroval, koniec koncov, neda sa. Tento raz ma to ale z vonkajsej strany izieb dost prekvapuje. Moje predstavy su – zaklopanie (zabuchanie) na dvere, poprianie dobreho rana a za 5 min este stiham slofika! Jak som sa len mylil... Budicek v Kala Kala napadne pripomina zasah 5. pluku specialneho urcenia zo Ziliny. Uz chyba len baranidlo. Poriadne trieskat na dvere sa tu proste nosi, chalani musia vstat za kazdu cenu! Vzapati ako otvoria, "budicek" im nabehne do izby, skrikne "vstavat" alebo zareve "dobre rano" a bez okolkov sa vrhne na okno a okenice, aby dostal do zadebnenej kobky aspon kusok svetla. Vzapati, ak dvere neotvara vedlajsia izba v bunke, cez kupelnu "budicek" realizuje pokus o povolene vniknutie aj do tejto miestnosti. Moje predstavy o 5 min rannom obehnuti izieb su neskutocne naivne, budenie tu trva dobru polhodinu. Aj to sa stale najde par dobrodruhov, ktori odolaju zasahu budickoveho komanda a na rannu session prichadzaju stale neskoro...

Fototermin s navstevou z ministerstva skolstva
Na zaver dna sa dozvedame, ze cez tyzden nas caka stanovacka v historickom meste, ktore oslavuje XYZ rokov od zalozenia. Nuz, zajtra teda zacinam s pripravami na veskery hmyz, ktory by sa v onom stane mohol eventualne vyskytnut...:D