Mr. Bean ide k zubarovi…

Co moze byt horsia predstava ako navstvit v africkych podmienkach zubnu ambulanciu? Dodnes si s hrozou spominam na nasu skolsku zubarku MUDr. BiZUBovu (meno asi ironia osudu) – teraz by sa tu hodilo klise typu "srdecne pozdravujem pani doktorku… vas pristup ma zocelil, pomohol mi vyrast a stat sa lepsim clovekom", ale budme k sebe uprimni – sposobili ste mi peknu celozivotnu traumu, v tom kresle na vas casto v "dobrom" spominam! Ale k veci…

Zlomil sa mi zub. Rozmyslam, co robit… Mam na vyber – a) zabookovat letenku, zbalit sa a davaj domov na Slovensko, b) zariskovat a vyskusat ponuku lokalnych zdravotnych sluzieb. Odist by ma mrzelo, to sa musi nechat. Volim teda moznost beee. Ludia, ktori to tu v Angole vedu, su z roznych krajin – Filiberto zo Spanielska, Martin z Uruguaja, Gino z Talianska a Vicente z Brazilie, naivne preto predpokladam, ze mi urcite niekoho odporucia. Ako sa ale ukazuje, vacsina chodi k zubarovi doma. BINGO! Nakoniec dostavam odporucanie na neznamu kubansku kliniku a udajne schopnu zubarku. Fasujem sofera, prilbu, motorku a vzapati sa ocitam v mravenisku toyot (ukazovatel poctu vozidiel znacky TOYOTA na 1000 obyvatelov by mohol byt kludne zaradeny k zakladnym charakteristikam rozvojovych krajin) a tuk tukov svetovych znaciek ako Kawaseki ci Kawasekl. Prechadzame 6-milionovou Luandou, s uzasom sledujem ako sa da efektivne vyhnut nekonciacim zapcham a sofer ma uz o chvilu nechava pred spominanou klinikou.

Cakaren je na moje prekvapenie prazdna. Na stene pritom odbija luxusnych 9 hodin doobednych. Stretavam iba jednu sestru. Reaguje na moje v poradi tretie prianie dobreho dna. Vytrhavam ju totiz zo zelezne pevneho pohladu na telenovelu. - Co treba? - Potrebujem zubara. - S vysetrenim? - Samozrejme. - Styridsat dolarov! Plati sa vopred! A doktorka este neprisla, musis pockat! – Oukeeeeej… 

Poznate ten pocit, ked na niekoho cakate a pri kazdom otvoreni dveri dufate – nech uz je to on(a)? A vzapati si ale pri pohlade do dveri vravite – no to radsej nie, ved este mozem pockat? Po polhodine cakacky sa teda rozletia hlavne dvere a tazkym kacacim krokom vstupuje dnu nejaka dama. Stale dufam, ze to nie je ONA. Usudok mi upravi recepcna vetou – Doktorka, mate tu pacienta! Lekarka s prekvapenym vyrazom odveti – Jaaaa? Zrejme cakala volny den… Ja sa len utesujem predstavou, ze nedostatok pacientov je dosledkom neporovnatelne zdravsieho chrupu afrikancov v porovnani s mojimi kukurickami odrastenymi na sladidlach vyspeleho sveta:) "Nuz tak pod teda", vola ma do svojej kolnicky… 

Vystupujem pomaly na prve poschodie, na chodbe minam "oblubeny" pristroj od ocnej, ktory mi kedysi zvykol v pravidelnych intervaloch napovedat, ze moj zrak sa zase zhorsil. Vchadzam do ambulancie rozmeru 3x5. Obzeram sa, sadam do kresla, ktore pamata snad este Che Guevaru a zacinam vysvetlovat, co mam za problem. Lekarka Isabel je asi 65-rocna Kubanka, rozumiem jej kazde tretie slovo vdaka genialnemu prizvuku tychto inak srdecnych ludi. Stale verim, ze v opacnom garde to neplati. Aj ked ambulancia na prvy pohlad nevyzera ako z 21. storocia, predsa sa len zacinam upokojovat. Doktorka zapina reflektor. Nedari sa… Sibrikuje nado mnou kablami az mam strach, ze ju to skope a osetrit sa budem musiet sam presne v style Mr. Beana. Po chvili to nastastie vzdava a odchadza na chodbu odkial sa vzapati ozyva skripavy zvuk koliesok bliziaci sa ku mne. Zrejme tlaci nastroje, hovorim si... Doktorka ale milo prekvapila ako zrucna znalkyna MacGyvera ked vstupuje dnu so stolovou lampou prilepenou na infuznom stojane. Hrdo mi sibalskym pohladom naznaci – dokazala som to! Smejem sa… 

Dostavame sa teda konecne k vysetreniu. Isabel mi do lona hadze balik servitok na stolovanie s dodatkom – budes to potrebovat! Hned som kludnejsi ked viem, ze aspon nieco tu dnes nebude chybat. Vybera poharik na vodu a pri pohlade na jeho naplnac vedla kresla som vdacny za prichadzajucu sestricku s 5l bandaskou balenej vody plniacej pomaly ale iste vyplachovu spasu mojej ustnej dutiny… Epizoda reflektor vsak pokracuje. Do 10 min prichadza technik (mimochodom recepcny), zacina rozoberat neskrotneho potomka Edisnovho vynalezu priamo nado mnou. Surrealisticky obraz nemoze byt dokonalejsi. Znova sa smejem… Typek to ale spojazdnil! Respect. 

Situacia sa nejakym zazrakom celkom uvolnuje, Isabel sa dobre zabava na mojom strachu z kazdeho nastroja v jej rukach a ja som spokojny, ze zatial ide vsetko podla planu. V miestnosti sa dokonca vyskytol aj mobilny rontgen cinskej proveniencie, ktory – cuduj sa svete – nefunguje. Dostavam teda pokyn navstivit inu kliniku a dat si spravit rtg tam. Vyrazam teda nastastie len o ulicu dalej, aby som sa na preplnenej recepcii drzo pretlacil dopredu v style starych kolonialnych cias. Lutujem, ze tu nie je nas lekar z centra, ktory - ako nas doprovod v kazdej nemocnici - iniciativne zacne zberat odporucacie listky a vytvara tak ciastkovu iluziu poradovnika - samozrejme s nasimi menami dost napadne na prvom mieste:) Na klinike vsak dostavam avizo, ze mam prist poobede. … Vraciam sa teda poobede, znova rovnaky scenar – mrte ludi, tlacenka, jednotka-spiatocka-jednotka-spiatocka a som vpredu. Chcem zaplatit!, kricim na sestru (zistil som totiz, ze na toto heslo tu reaguje drviva vacsina domacich). Zistujem, ze nebudem ani cakat. Tesim sa z vlastneho uspechu. Vzapati sa sestra vracia s tym, ze nemaju folie na röntgen a musim ist na inu kliniku. Volam teda Lena, “mojho” sofera a najblizsie dve hodiny prechadzame motorkou znova ulicami Luandy od kliniky ku klinike stale s rovnakym vysvetlenim – nemame / nerobime. Nachadzame konecne fungujucu rusku kliniku (pise sa pritom 8. maj - Rusi znova nesklamali!:). Spociatku mam obavy kde ma to beru volade na dvor, ale ako vstupujem do vysetrovne, som nadmiernu spokojny. Moderne zariadenie, za ktore by sa u nas nehanbila ziadna sukromna nemocnica. Portugalsko-anglicko-slovensky sa dohovaram s ruskou radiologickou, za pat minut mam röntgen v ruke, cvaknem luxusnych 50 dolarov a padam domov…

Na druhy den som na "mojej" klinike vareny peceny. Zdravi ma recepcna, pyta sa ma na moj vcerajsi uspech s rtg. V telke bezi Utopenec na uteku s Leslie Nielsonom, cakarnou sa rozlieva huronsky smiech ked o pol desiatej prichadza upratovac, vytiahne v strede miestnosti vysavac a recepcna nas vyhana von z budovy – je cas na uklid :-O Standarne neskoro prichadza Isabel. Neda mi to a musim sa spytat, ci je pricinou jej dochadzky neskutocny dopravny system (ak sa to tak da nazvat) tohto mesta ked mi vysvetluje, ze ona byva na tretom poschodi nad klinikou. Viac sa nepytam… Isabel nasledne s tym jej nenapodobnitelnym usmevom so strojcekom (!) skuma moju snimku a tesi sa z nej. Mam tam dve osmicky, ktore musia ist von. Zase zhluk spanielsko-portugalskych slovicok, z ktorych registrujem len niektore, ale za to tie podstatne – mikro-chirurgia. Spakruky ju zastavujem v planovani mojej lokalnej mini-invazivnej liecby a bez okolkov vysvetlujem, ze je vylucene, aby som sa v tejto krajine daval rezat. Dohadujeme sa teda, ze mi opravi zlomeny zub a tie osmicky si nechame na Slovensko… 

Zacina sa teda tortura s trojitou anestezou, vrtanim a zaujimavou pauzou pri mojej 3x ochromenej celusti, pri ktorej mi nedalo neopytat sa preco stojime - "Cakame predsa na doktora..." vysvetluje predosly zvlastny telefonat s kolegom z inej kliniky (Isabel nedisponuje nastrojmi na vyberanie nervov – prisiel (!) ale nejaky zjavne skuseny Brazilec, ktory ma totalne ukludnil:). Nasleduje cakanie a dalsie cakanie s nekonciacim upozornovanim recepcnej, ze mam sediet na stolicke v cakarni pekne, nie s vystretymi nohami (!!!). Po troch navstevach tak nakoniec uspesne konci (KLOP KLOP) moja prva a dufam posledna skusenost so zdravotnymi sluzbami v tejto krajine. Boj pokracuje, vitazstvo je iste!

Novy rok plny zmien

Ak s postupujucim casom intenzita mojho blogovania klesala, od noveho roka sa prepadla totalne:/ Nie je za tym nic ine ako plne tri mesiace pravidelnych a neocakavanych zmien, ktore sme tu zazili, a ktore mi nenechaju dostatocny priestor na hadzanie postrehov na tento blog...

Prelom rokov sa pre mna osobne zacal dost netradicne: Cele sviatky sa niesli v skutku nevsednom a opozdenom style: K vianocnej veceri sme si sadli zhruba o jednej nadranom, ked sme nakrmili hladny dav dedincanov, vianocne darceky (teda 1) sme s Jankou balili 25-teho o tretej hodine rannej (teda ona, ja som zaspal na dlazke) a s (pred)vianocnym upratovanim sme zacali 27-meho, a to pritom ani nie v nasom dome! Kazdopadne, bol to zazitok. Par dni na to sme pred Silvestrom zbalili zasoby jedla, pitia, oblecenia a 11 chalanov a vyrazili sme na pravidelny „vianocny tyzden“ do N’dalatanda, dalsieho centra v susednej provincii. Pre mna zazitok nenormalny, po dlhom case som sadol za volant a vyrazil cestou-necestou s nenapadne vystrasenou posadkou...

Stravili sme spolu skvely cas, navstivili uzasne vodopady Kalandula a ohromujuce monolity Pedras Negras. Na Novy rok sme sa vratili „domov“, zvysok chalanov odisiel k rodinam a my dobrovolnici sme zacali odratavat dni do planovanej januarovej trojtyzdnovej misie.

Ta zacala v jednej zo stvrti hlavneho mesta, kde som stravil tyzden s 200 prevazne vysokoskolakmi, dobrovolnikmi a animatormi z celej Angoly. Musim povedat, ze okrem vybuchu chloru v nedalekej tovarni, masovej paniky, uteku a dramatickych obrazov dusiacich sa domacich, by som si tento cas vedel predstavit straveny aj lepsie... Odtial som sa presunul direkt do Donda, jedneho z miest v provincii Kwanza Norte, zapamatatelneho hadam len podla fabriky na vyrobu narodnej pychy – piva Eka (navsteva a ochutnavka prirodzene nemohla chybat:).

Dondo nas "privitalo" relativne slusnymi podmienkami na byvanie, coho som sa obaval asi najviac. Stretli sme sa tam zhruba sestnasti dobrovolnici – 15 angolancov z univerzity v Luande a ja ako jediny estrangeiro. Tu som otestoval svoje limity... Moja predstava bola asi taka, ze budem asistovat nejakym kolegom pri praci s deckami, aby som sa nieco naucil, okukal know-how a cas mi ubehne velmi rychlo (medzi nami, vobec sa mi tam nechcelo ist, v Kala-Kala bol konecne klud, cakal ma kopec roboty a mal som proste ine plany...). Cez drzku som obrazne povedane dostal hned po prichode. V prvom rade som sa konecne dozvedel, ze ide o dvojtyzdnovy kurz doobedneho doucovania deti z mesta pocas aktualne prebiehajucich prazdnin a poobednej prace v style diskusii pre starsich a vytvarnej vychovy pre deti. „To bude cool“, pomyslel som si do chvile, kym som nedostal na starost siedmakov... Pondelok matematika, utorok fyzika, streda chemia, stvrtok fyzika a v piatok matika. Doobeda! Poobede vytvarna s tymi najmensimi – rozumej najhorsimi! A to vsetko v mojej stale viac ako slabej portugalcine. Vtedy som zomrel prvykrat. Druhykrat to bolo, ked som zistil, ze pocas nasledujucich dvoch tyzdnov sa nedostanem na internet (nemyslite si, ze som bol tak hlupo naivny, ze by som to tam nejako cakal... ani notas som si so sebou koniec koncov nebral. pocit online nedostatku mnou vsak presiel ako nozik teplym maslom pri uvedomeni si absolutnej bezmocnosti cerpat informacie na hodiny z bohatej ponuky sylab a metodickych planov, ktore ponuka google). Z fyziky som si bol stopercentne isty tak maximalne s=v.t, ostatne vztahy a veliciny sa hybali na skale entropie od 0 do 50%. Matika ma az tak netrapila, no a chemia, tak to bola pohroma (ta nastastie odpadla, mali sme medzi nami biochemicku, takze ta sa mojej triedy s radostou ujala). Bolo to nakoniec presne tak ako sa hovori – nic nie je take zle, ako to na prvy pohlad vyzera. S mojimi piatimi ziakmi sme si presli vztahy drahy, rychlosti a casu, preratali nejake priklady, neskor ma napadlo naucit ich nieco o slnecnej sustave, co bola pre mna jedna z top hodin mojej posobnosti tam. Decka totiz neboli uplne dute, len trosku zmatene ponukou televiznych stanic a preto mi isty cas trvalo presvedcit tych 15-20 rocnych (siedmaci, osmaci a deviataci), ze planet mame po novom 8 a Krypton medzi ne teda urcite nepatri:D

Co vyzeralo spociatku fajn, sa nakoniec cele obratilo proti mne. To boli popoludnia s detmi. Najskor ako asistencia (trvalo to az jeden den!) som sa angazoval na vytvarnej vychove. Ked sa ukazalo, ze na kurz do jednej triedy sa prihlasilo 160 ludi, tod hla moja ctena kolegyna si vzala starsich zrucnejsich sebou a mne nechala na krku OSEMDESIAT malych ukricanych decak v jednej triede, hladnych po kresleni a smadnych po mojich pastelkach! Krik, hluk, nikto nepocuval, kazdy nieco nemal, kazdy nieco chcel, ja bez napadov, asistentov, frustrovany, nastvany... Najhorsi napad, aky som mohol dostat, bolo robit s tym malym infernom origami. V ten den som skoncil v nemocnici... Vyzeralo to na malariu, no testy to nepotvrdili. Stale mam pocit, ze to bolo z toho stresu... Po troske oddychu som sa k nim teda vratil. Dni ubiehali, vzdy sa nastastie zrodil nejaky napad, co asi tak vytvorit, deti pomaly ubudalo a objektivne musim priznat, ze ked som po dvoch tyzdnoch uzatvaral moj kurz s cca 50-kou (poctom deti, nie teplotou), bol som spokojny. Nasiel som si k tym malym lumpom cestu a ked ma na konci objimali a prosili, aby som este nesiel, aj ma to dost dostalo...

Velmi uzky profil mojej skupiny

Po navrate sa od februara zacalo obdobie trvalych a mam pocit, ze asi nikdy nekonciach zmien v nasom centre. Ked mi koncom roka odisiel cely tim z administrativy, cakal som nejake posily, no nestalo sa. Ostali sme na vsetko s riaditelom sami. Jednou z najvacsich zmien bol odchod nasho hlavneho sefa - Brazilca, ktory to tu budoval pat rokov a vdaka ktoremu sa centrum rozbehlo. Svojim svojskym pristupom k domacim ma niekedy sokoval, no po tom ako odisiel a ako sme tu ostali za jedinych belochov uz len Janka a ja, tomu spravaniu v niektorych pripadoch skutocne zacinam rozumiet. Kym spociatku bol problem s deckami v centre, od ich prichodu po prazdninach vo februari sa mi svet otocil o 180 stupnov. Decka su fajn, lepsie, dokonca spravidla aj pocuvaju, no do nepricetnosti ma na druhej strane aktualne privadzaju zamestnanci, ktori sa niekedy az na ten vek spravanim a poziadavkami moc od tych deti nelisia.

Po odchode predoslych dobrovolnikov sme prebrali ich agendu, co nebolo nic vynimocne. No po odchode riaditela akoby sa roztrhlo vrece s ulohami. Po uvodnom zvucnom a lubivom zaradeni administratora a logistu sa zo mna stal v relativne kratkom case uctovnik a sekretar, katechista, motorista, servis pre kuchynu, fotograf, softverova a hardverova technicka podpora, organizator vyletov, dizajner triciek pre nasu tlaciaren, ucitel matiky, anglictiny, novinarciny a informatiky (tak nakoniec som to predsa dostal, ale je to o zivot...), prilezitostny doktor, krstny otec a spolu s Jankou tu este suplujeme aj rodinny kruh pri oslavach narodenin nasich chalanov. Zalomim pravidelne na gauci cca o jedenastej vecer a jedinou mojou starostou sa potom stava uz len presun o par metrov dalej - do postele...

Zivot sa tu v poslednej dobe akoby zrychlil. Tyzden mina tyzden a ja si ani neuvedomujem, ze uz je to 7 mesiacov od prichodu. Mnozstvo veci sa zmenilo, v mnohom som ostrielanejsi, skusenejsi a aj portugalcina je uz ina ako byvala. Kazdy den prinasa nove vyzvy, takze boj pokracuje:) Ja stale verim v to, co robim, preto ma to tu este stale bavi napriek niektorym zlozitym podmienkam, v ktorych tu dobrovolnici denodenne pracuju.

Kala-Kala, polepsovna v plnej zbroji