štvrtok 8. novembra 2012

Pirati zo Silicon Valley

Uz je to nejaky ten piatok, co som pisal posledny prispevok. Za ten cas sme absolvovali tyzdennu session dobrovolnikov v Benguele, angolskom letovisku pri Atlantiku. Pri pomysleni, ze doma pada prvy sneh a my sa zabavame pri oceane a prijemnych 35°C, mi neraz padla spomienka na domovinu...:) Nemyslel som si, ze plaze v tejto krajine mozu mat nadych europskych letovisk, no Benguela prijemne prekvapila. Navyse, mentalita je tu ina, na aku sme zvyknuti v Luande a okoli. Ludia su snazivejsi, pracovitejsi a cistotnejsi. V Benguele sme stravili skvely cas s odchadzajucimi aj novymi dobrovolnikmi z celej krajiny, no najvacsim prekvapenim pre mna bolo, ze mi za tych par dni neuveritelne chybala praca a decka, kvoli ktorym som tu prisiel.

V poslednych tyzdnoch som si v Kala Kala uvedomil, ze zapadam do kazdodenneho stereotypu. Uz to nie su nove zazitky ako v uvode misie, je to o pravidelnom dennom rezime a nabitom vikende, pocas ktoreho sa pracuje este viac. Pracovny tyzden je paradoxne volnejsi, kedze chalani, ktorych tu mame, travia cely den v skole a clovek sa s nimi stretne len cez prestavku. Na tomto mieste sa cestne priznavam, ze im zavidim:) Po dlhom case travim vacsinu svojho casu mimo skolskych priestorov, no necakal som, ze mi to bude tak chybat... Kazdopadne, nasiel som si sposob, ako tam stravit aspon hodinu denne. Doucujem matiku... Kvadraticke rovnice, parcialne zlomky, logaritmy, derivacie, integraly, trigonometria... nic z toho tu nehrozi! Vela chalanov u nas v prvom rocniku nevie citat, pisat ani pocitat a to maju cca 13-14 rokov. Pracuje sa s nimi preto na uplne zakladnej urovni. Co je ale uzasne, je snaha a chut ucit sa, aj ked im to velakrat nejde. To ich hodinove odhodlanie a pomale zlepsovanie sa v scitavani mi dava viac ako cokolvek ine v praci, ktoru tu robim. Chalani zo zaciatku cvicili dokonca aj slovencinu a anglictinu, ked potom behali za dobrovolnickami a s africkym dialektom lamali slova ako "laska moja", "my love", "dobru noc" a pod., pochopil som, kde je pes zakopany:D Bohuzial, cudzie jazyky mi neskor zatrhli, ale nevzdavam sa...

Po troch tyzdnoch som si mimoriadne rychlo zvykol na sobotne prace (vid serial o belochovi na africkej farme). Nielen ze mi nevadi, ak sa snazim nieco robit a desat ludi sa prizera s lopatou v ruke (opat ten lepsi pripad), naposledy ked sa ma chalani po trosku pracovania pytali, co ideme robit dalej, prvy som velil na oddych! Tym som si ich ziskal:D Tito ludia jednoducho nedokazu pracovat a rozpravat sa zaroven, a vzhladom na to, ze sa rozpravaju vela, casto a radi, praca musi ist bokom:) Radsej to uz preto neriesim a zaoberam sa inymi vecami ako napriklad ironiou zivota – na co som vobec stravil tolko casu v skole, ked tu cez vikendy doslova kopem kanaly:D

Vzhladom na fakt, ze nam po niekolkych mesiacoch kritickeho stavu s elektrinou konecne opravili (!) generator, rozhodol som sa ist pozriet ako sa tu uci informatika. Kym hodiny matiky a portugalciny tu v porovnani so Slovenskom vnimam ako pomale, rozvlacne a nedynamicke, o travnik dalej prebieha teatro v style Piratov zo Silicon Valley... skoda len, ze v obsadeni sa netrafili. Kazdopadne, nadisiel ten vecer V, ked klopem na dvere s cedulkou Infocentro a vchadzam ku dvanastim studentom a dvom vyucujucim snaziacim sa vysvetlit, co bude napln dnesnej hodiny. Budeme si zakladat emailove konta! Heh, reku tak na toto som zvedavy! Dobre som prisiel!:)

Chalani zapinaju pocitace, v triede to vrie - trom nefunguju! Zasahujem! Po letmom pohlade na bednu zistujem, ze im chyba elektrina. Pripojenim kabla teda kompom dodavame "stavu", dav sa upokojuje... Naskakuje Ubuntu (Windows sa u tu pouziva velmi ojedinele). Do tohto momentu to v celku vyzera ako standardny proces s mensim uvodnym zakopnutim, ale povedzme si uprimne, ktora studentka u nas pride pri nefunkcom pocitaci hned na to, ze nie je v elektrickej sieti, no nie?;) Skutocna realita zacina az pri spusteni weboveho prehliadaca a snahe ucitela vysvetlit, ako sa dostaneme na gmail. Diktovanie adresy v style a volnom preklade "dvojite ve, dvojite ve, dvojite ve, bodka... nie dve ve, tri ve! Nie, nie! Tri, nie dve! Hovorim tri, toto je jedno ve. Dvojite ve, nie obycajne ve!!!" startuje informacnu apokalypsu dnesnej hodiny. O komoleni nazvu svetoznamej vyhladavacej spolocnosti a jej emailovej sluzby na tomto blogu lojalne a taktne pomlcime:) Je to akoby ste rocne dieta chceli ucit hrat futbal, ked este nevie chodit. Po uspesnom vyhladani spravnej adresy nasleduje tortura s formularom na osobne udaje pre zalozenie konta. Tri-styri-pat mien mimoriadne komplikuje registraciu. Nervozita opat stupa pri samotnej emailovej adrese. Niektori chalani proste nemozu pochopit, ako je mozne, ze taka adresa uz existuje, ked meno antonio.francisco je jeho... Po hodine pilnej prace (mojej), behania a vysvetlovania, mazania, pisania a prepisovania udajov, znovupisania a znovuprepisovania tych istych udajov, upozornovania, ze sa nevolam Joaquim... sa slavnostne dostavame k zadaniu hesla a overeniu CAPTCHA kodu, ked skolsky zvonec ohlasuje koniec hodiny. V isty moment som bol zvedavy, ci nebude chciet niekto citat obchodne podmienky predtym ako ich odobri, no tento moment bol velmi kratky. Kurz informatiky nakoniec korunuje uz len vyucujuci slovami, ze nabuduce pokracujeme... Chalani su ale spokojni, moc sa toho sice nenaucili, no maily budu mat o par dni hotove a uz coskoro sa stopro zaradia aj do statistiky aktivnych pouzivatelov facebooku. Nespokojny z hodiny odchadzam asi len ja, aj ked, po tejto skusenosti, s lisiackym napadom a pokukovanim po nahradeni spominaneho vyucujuceho...:)

Benguela