Uz je to nejaky ten piatok, co som pisal posledny prispevok. Za ten cas sme absolvovali tyzdennu session dobrovolnikov v Benguele, angolskom letovisku pri Atlantiku. Pri pomysleni, ze doma pada prvy sneh a my sa zabavame pri oceane a prijemnych 35°C, mi neraz padla spomienka na domovinu...:) Nemyslel som si, ze plaze v tejto krajine mozu mat nadych europskych letovisk, no Benguela prijemne prekvapila. Navyse, mentalita je tu ina, na aku sme zvyknuti v Luande a okoli. Ludia su snazivejsi, pracovitejsi a cistotnejsi. V Benguele sme stravili skvely cas s odchadzajucimi aj novymi dobrovolnikmi z celej krajiny, no najvacsim prekvapenim pre mna bolo, ze mi za tych par dni neuveritelne chybala praca a decka, kvoli ktorym som tu prisiel.
V poslednych tyzdnoch
som si v Kala Kala uvedomil, ze zapadam do kazdodenneho stereotypu. Uz to nie su nove
zazitky ako v uvode misie, je to o pravidelnom dennom rezime a nabitom
vikende, pocas ktoreho sa pracuje este viac. Pracovny tyzden je paradoxne
volnejsi, kedze chalani, ktorych tu mame, travia cely den v skole a clovek
sa s nimi stretne len cez prestavku. Na tomto mieste sa cestne priznavam,
ze im zavidim:) Po dlhom case travim
vacsinu svojho casu mimo skolskych priestorov, no necakal som, ze mi to bude
tak chybat... Kazdopadne, nasiel som si sposob, ako tam stravit aspon hodinu denne.
Doucujem matiku... Kvadraticke rovnice, parcialne zlomky, logaritmy, derivacie,
integraly, trigonometria... nic z toho tu nehrozi! Vela chalanov u nas
v prvom rocniku nevie citat, pisat ani pocitat a to maju cca 13-14
rokov. Pracuje sa s nimi preto na uplne zakladnej urovni. Co je ale uzasne,
je snaha a chut ucit sa, aj ked im to velakrat nejde. To ich hodinove odhodlanie
a pomale zlepsovanie sa v scitavani mi dava viac ako cokolvek ine v praci,
ktoru tu robim. Chalani zo zaciatku cvicili dokonca aj slovencinu a anglictinu,
ked potom behali za dobrovolnickami a s africkym dialektom lamali
slova ako "laska moja", "my love", "dobru noc" a pod., pochopil som, kde
je pes zakopany:D Bohuzial, cudzie jazyky mi neskor zatrhli, ale nevzdavam sa...
Po troch tyzdnoch som si
mimoriadne rychlo zvykol na sobotne prace (vid serial o belochovi na africkej
farme). Nielen ze mi nevadi, ak sa snazim nieco robit a desat ludi sa
prizera s lopatou v ruke (opat ten lepsi pripad), naposledy ked sa ma
chalani po trosku pracovania pytali, co ideme robit dalej, prvy som velil na
oddych! Tym som si ich ziskal:D Tito ludia jednoducho nedokazu pracovat a rozpravat
sa zaroven, a vzhladom na to, ze sa rozpravaju vela, casto a radi,
praca musi ist bokom:) Radsej to uz preto
neriesim a zaoberam sa inymi vecami ako napriklad ironiou zivota – na co
som vobec stravil tolko casu v skole, ked tu cez vikendy doslova kopem kanaly:D
Vzhladom na fakt, ze nam
po niekolkych mesiacoch kritickeho stavu s elektrinou konecne opravili (!)
generator, rozhodol som sa ist pozriet ako sa tu uci informatika. Kym hodiny matiky
a portugalciny tu v porovnani so Slovenskom vnimam ako pomale,
rozvlacne a nedynamicke, o travnik dalej prebieha teatro v style
Piratov zo Silicon Valley... skoda len, ze v obsadeni sa netrafili. Kazdopadne,
nadisiel ten vecer V, ked klopem na dvere s cedulkou Infocentro a vchadzam
ku dvanastim studentom a dvom vyucujucim snaziacim sa vysvetlit, co bude
napln dnesnej hodiny. Budeme si zakladat emailove konta! Heh, reku tak na toto som
zvedavy! Dobre som prisiel!:)
Chalani zapinaju pocitace, v triede to vrie - trom nefunguju! Zasahujem! Po
letmom pohlade na bednu zistujem, ze im chyba elektrina. Pripojenim kabla teda kompom
dodavame "stavu", dav sa upokojuje... Naskakuje Ubuntu (Windows sa u tu pouziva
velmi ojedinele). Do tohto momentu to v celku vyzera ako standardny proces
s mensim uvodnym zakopnutim, ale povedzme si uprimne, ktora studentka u nas
pride pri nefunkcom pocitaci hned na to, ze nie je v elektrickej sieti, no
nie?;) Skutocna realita zacina az pri spusteni weboveho prehliadaca a snahe
ucitela vysvetlit, ako sa dostaneme na gmail. Diktovanie adresy v style a volnom
preklade "dvojite ve, dvojite ve, dvojite ve, bodka... nie dve ve, tri ve! Nie,
nie! Tri, nie dve! Hovorim tri, toto je jedno ve. Dvojite ve, nie obycajne
ve!!!" startuje informacnu apokalypsu dnesnej hodiny. O komoleni nazvu svetoznamej
vyhladavacej spolocnosti a jej emailovej sluzby na tomto blogu lojalne a taktne
pomlcime:) Je to akoby ste rocne dieta chceli ucit
hrat futbal, ked este nevie chodit. Po uspesnom vyhladani spravnej adresy
nasleduje tortura s formularom na osobne udaje pre zalozenie konta. Tri-styri-pat
mien mimoriadne komplikuje registraciu. Nervozita opat stupa pri samotnej
emailovej adrese. Niektori chalani proste nemozu pochopit, ako je mozne, ze
taka adresa uz existuje, ked meno antonio.francisco je jeho... Po hodine pilnej
prace (mojej), behania a vysvetlovania, mazania, pisania a prepisovania
udajov, znovupisania a znovuprepisovania tych istych udajov,
upozornovania, ze sa nevolam Joaquim... sa slavnostne dostavame k zadaniu hesla
a overeniu CAPTCHA kodu, ked skolsky zvonec ohlasuje koniec hodiny. V isty
moment som bol zvedavy, ci nebude chciet niekto citat obchodne podmienky predtym
ako ich odobri, no tento moment bol velmi kratky. Kurz informatiky nakoniec korunuje
uz len vyucujuci slovami, ze nabuduce pokracujeme... Chalani su ale spokojni,
moc sa toho sice nenaucili, no maily budu mat o par dni hotove a uz
coskoro sa stopro zaradia aj do statistiky aktivnych pouzivatelov facebooku.
Nespokojny z hodiny odchadzam asi len ja, aj ked, po tejto skusenosti, s lisiackym
napadom a pokukovanim po nahradeni spominaneho vyucujuceho...:)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára