sobota 11. mája 2013

Mr. Bean ide k zubarovi…

Co moze byt horsia predstava ako navstvit v africkych podmienkach zubnu ambulanciu? Dodnes si s hrozou spominam na nasu skolsku zubarku MUDr. BiZUBovu (meno asi ironia osudu) – teraz by sa tu hodilo klise typu "srdecne pozdravujem pani doktorku… vas pristup ma zocelil, pomohol mi vyrast a stat sa lepsim clovekom", ale budme k sebe uprimni – sposobili ste mi peknu celozivotnu traumu, v tom kresle na vas casto v "dobrom" spominam! Ale k veci…

Zlomil sa mi zub. Rozmyslam, co robit… Mam na vyber – a) zabookovat letenku, zbalit sa a davaj domov na Slovensko, b) zariskovat a vyskusat ponuku lokalnych zdravotnych sluzieb. Odist by ma mrzelo, to sa musi nechat. Volim teda moznost beee. Ludia, ktori to tu v Angole vedu, su z roznych krajin – Filiberto zo Spanielska, Martin z Uruguaja, Gino z Talianska a Vicente z Brazilie, naivne preto predpokladam, ze mi urcite niekoho odporucia. Ako sa ale ukazuje, vacsina chodi k zubarovi doma. BINGO! Nakoniec dostavam odporucanie na neznamu kubansku kliniku a udajne schopnu zubarku. Fasujem sofera, prilbu, motorku a vzapati sa ocitam v mravenisku toyot (ukazovatel poctu vozidiel znacky TOYOTA na 1000 obyvatelov by mohol byt kludne zaradeny k zakladnym charakteristikam rozvojovych krajin) a tuk tukov svetovych znaciek ako Kawaseki ci Kawasekl. Prechadzame 6-milionovou Luandou, s uzasom sledujem ako sa da efektivne vyhnut nekonciacim zapcham a sofer ma uz o chvilu nechava pred spominanou klinikou.

Cakaren je na moje prekvapenie prazdna. Na stene pritom odbija luxusnych 9 hodin doobednych. Stretavam iba jednu sestru. Reaguje na moje v poradi tretie prianie dobreho dna. Vytrhavam ju totiz zo zelezne pevneho pohladu na telenovelu. - Co treba? - Potrebujem zubara. - S vysetrenim? - Samozrejme. - Styridsat dolarov! Plati sa vopred! A doktorka este neprisla, musis pockat! – Oukeeeeej… 

Poznate ten pocit, ked na niekoho cakate a pri kazdom otvoreni dveri dufate – nech uz je to on(a)? A vzapati si ale pri pohlade do dveri vravite – no to radsej nie, ved este mozem pockat? Po polhodine cakacky sa teda rozletia hlavne dvere a tazkym kacacim krokom vstupuje dnu nejaka dama. Stale dufam, ze to nie je ONA. Usudok mi upravi recepcna vetou – Doktorka, mate tu pacienta! Lekarka s prekvapenym vyrazom odveti – Jaaaa? Zrejme cakala volny den… Ja sa len utesujem predstavou, ze nedostatok pacientov je dosledkom neporovnatelne zdravsieho chrupu afrikancov v porovnani s mojimi kukurickami odrastenymi na sladidlach vyspeleho sveta:) "Nuz tak pod teda", vola ma do svojej kolnicky… 

Vystupujem pomaly na prve poschodie, na chodbe minam "oblubeny" pristroj od ocnej, ktory mi kedysi zvykol v pravidelnych intervaloch napovedat, ze moj zrak sa zase zhorsil. Vchadzam do ambulancie rozmeru 3x5. Obzeram sa, sadam do kresla, ktore pamata snad este Che Guevaru a zacinam vysvetlovat, co mam za problem. Lekarka Isabel je asi 65-rocna Kubanka, rozumiem jej kazde tretie slovo vdaka genialnemu prizvuku tychto inak srdecnych ludi. Stale verim, ze v opacnom garde to neplati. Aj ked ambulancia na prvy pohlad nevyzera ako z 21. storocia, predsa sa len zacinam upokojovat. Doktorka zapina reflektor. Nedari sa… Sibrikuje nado mnou kablami az mam strach, ze ju to skope a osetrit sa budem musiet sam presne v style Mr. Beana. Po chvili to nastastie vzdava a odchadza na chodbu odkial sa vzapati ozyva skripavy zvuk koliesok bliziaci sa ku mne. Zrejme tlaci nastroje, hovorim si... Doktorka ale milo prekvapila ako zrucna znalkyna MacGyvera ked vstupuje dnu so stolovou lampou prilepenou na infuznom stojane. Hrdo mi sibalskym pohladom naznaci – dokazala som to! Smejem sa… 

Dostavame sa teda konecne k vysetreniu. Isabel mi do lona hadze balik servitok na stolovanie s dodatkom – budes to potrebovat! Hned som kludnejsi ked viem, ze aspon nieco tu dnes nebude chybat. Vybera poharik na vodu a pri pohlade na jeho naplnac vedla kresla som vdacny za prichadzajucu sestricku s 5l bandaskou balenej vody plniacej pomaly ale iste vyplachovu spasu mojej ustnej dutiny… Epizoda reflektor vsak pokracuje. Do 10 min prichadza technik (mimochodom recepcny), zacina rozoberat neskrotneho potomka Edisnovho vynalezu priamo nado mnou. Surrealisticky obraz nemoze byt dokonalejsi. Znova sa smejem… Typek to ale spojazdnil! Respect. 

Situacia sa nejakym zazrakom celkom uvolnuje, Isabel sa dobre zabava na mojom strachu z kazdeho nastroja v jej rukach a ja som spokojny, ze zatial ide vsetko podla planu. V miestnosti sa dokonca vyskytol aj mobilny rontgen cinskej proveniencie, ktory – cuduj sa svete – nefunguje. Dostavam teda pokyn navstivit inu kliniku a dat si spravit rtg tam. Vyrazam teda nastastie len o ulicu dalej, aby som sa na preplnenej recepcii drzo pretlacil dopredu v style starych kolonialnych cias. Lutujem, ze tu nie je nas lekar z centra, ktory - ako nas doprovod v kazdej nemocnici - iniciativne zacne zberat odporucacie listky a vytvara tak ciastkovu iluziu poradovnika - samozrejme s nasimi menami dost napadne na prvom mieste:) Na klinike vsak dostavam avizo, ze mam prist poobede. … Vraciam sa teda poobede, znova rovnaky scenar – mrte ludi, tlacenka, jednotka-spiatocka-jednotka-spiatocka a som vpredu. Chcem zaplatit!, kricim na sestru (zistil som totiz, ze na toto heslo tu reaguje drviva vacsina domacich). Zistujem, ze nebudem ani cakat. Tesim sa z vlastneho uspechu. Vzapati sa sestra vracia s tym, ze nemaju folie na röntgen a musim ist na inu kliniku. Volam teda Lena, “mojho” sofera a najblizsie dve hodiny prechadzame motorkou znova ulicami Luandy od kliniky ku klinike stale s rovnakym vysvetlenim – nemame / nerobime. Nachadzame konecne fungujucu rusku kliniku (pise sa pritom 8. maj - Rusi znova nesklamali!:). Spociatku mam obavy kde ma to beru volade na dvor, ale ako vstupujem do vysetrovne, som nadmiernu spokojny. Moderne zariadenie, za ktore by sa u nas nehanbila ziadna sukromna nemocnica. Portugalsko-anglicko-slovensky sa dohovaram s ruskou radiologickou, za pat minut mam röntgen v ruke, cvaknem luxusnych 50 dolarov a padam domov…

Na druhy den som na "mojej" klinike vareny peceny. Zdravi ma recepcna, pyta sa ma na moj vcerajsi uspech s rtg. V telke bezi Utopenec na uteku s Leslie Nielsonom, cakarnou sa rozlieva huronsky smiech ked o pol desiatej prichadza upratovac, vytiahne v strede miestnosti vysavac a recepcna nas vyhana von z budovy – je cas na uklid :-O Standarne neskoro prichadza Isabel. Neda mi to a musim sa spytat, ci je pricinou jej dochadzky neskutocny dopravny system (ak sa to tak da nazvat) tohto mesta ked mi vysvetluje, ze ona byva na tretom poschodi nad klinikou. Viac sa nepytam… Isabel nasledne s tym jej nenapodobnitelnym usmevom so strojcekom (!) skuma moju snimku a tesi sa z nej. Mam tam dve osmicky, ktore musia ist von. Zase zhluk spanielsko-portugalskych slovicok, z ktorych registrujem len niektore, ale za to tie podstatne – mikro-chirurgia. Spakruky ju zastavujem v planovani mojej lokalnej mini-invazivnej liecby a bez okolkov vysvetlujem, ze je vylucene, aby som sa v tejto krajine daval rezat. Dohadujeme sa teda, ze mi opravi zlomeny zub a tie osmicky si nechame na Slovensko… 

Zacina sa teda tortura s trojitou anestezou, vrtanim a zaujimavou pauzou pri mojej 3x ochromenej celusti, pri ktorej mi nedalo neopytat sa preco stojime - "Cakame predsa na doktora..." vysvetluje predosly zvlastny telefonat s kolegom z inej kliniky (Isabel nedisponuje nastrojmi na vyberanie nervov – prisiel (!) ale nejaky zjavne skuseny Brazilec, ktory ma totalne ukludnil:). Nasleduje cakanie a dalsie cakanie s nekonciacim upozornovanim recepcnej, ze mam sediet na stolicke v cakarni pekne, nie s vystretymi nohami (!!!). Po troch navstevach tak nakoniec uspesne konci (KLOP KLOP) moja prva a dufam posledna skusenost so zdravotnymi sluzbami v tejto krajine. Boj pokracuje, vitazstvo je iste!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára