štvrtok 18. apríla 2013

Novy rok plny zmien

Ak s postupujucim casom intenzita mojho blogovania klesala, od noveho roka sa prepadla totalne:/ Nie je za tym nic ine ako plne tri mesiace pravidelnych a neocakavanych zmien, ktore sme tu zazili, a ktore mi nenechaju dostatocny priestor na hadzanie postrehov na tento blog...

Prelom rokov sa pre mna osobne zacal dost netradicne: Cele sviatky sa niesli v skutku nevsednom a opozdenom style: K vianocnej veceri sme si sadli zhruba o jednej nadranom, ked sme nakrmili hladny dav dedincanov, vianocne darceky (teda 1) sme s Jankou balili 25-teho o tretej hodine rannej (teda ona, ja som zaspal na dlazke) a s (pred)vianocnym upratovanim sme zacali 27-meho, a to pritom ani nie v nasom dome! Kazdopadne, bol to zazitok. Par dni na to sme pred Silvestrom zbalili zasoby jedla, pitia, oblecenia a 11 chalanov a vyrazili sme na pravidelny „vianocny tyzden“ do N’dalatanda, dalsieho centra v susednej provincii. Pre mna zazitok nenormalny, po dlhom case som sadol za volant a vyrazil cestou-necestou s nenapadne vystrasenou posadkou...





Stravili sme spolu skvely cas, navstivili uzasne vodopady Kalandula a ohromujuce monolity Pedras Negras. Na Novy rok sme sa vratili „domov“, zvysok chalanov odisiel k rodinam a my dobrovolnici sme zacali odratavat dni do planovanej januarovej trojtyzdnovej misie.

Ta zacala v jednej zo stvrti hlavneho mesta, kde som stravil tyzden s 200 prevazne vysokoskolakmi, dobrovolnikmi a animatormi z celej Angoly. Musim povedat, ze okrem vybuchu chloru v nedalekej tovarni, masovej paniky, uteku a dramatickych obrazov dusiacich sa domacich, by som si tento cas vedel predstavit straveny aj lepsie... Odtial som sa presunul direkt do Donda, jedneho z miest v provincii Kwanza Norte, zapamatatelneho hadam len podla fabriky na vyrobu narodnej pychy – piva Eka (navsteva a ochutnavka prirodzene nemohla chybat:).



Dondo nas "privitalo" relativne slusnymi podmienkami na byvanie, coho som sa obaval asi najviac. Stretli sme sa tam zhruba sestnasti dobrovolnici – 15 angolancov z univerzity v Luande a ja ako jediny estrangeiro. Tu som otestoval svoje limity... Moja predstava bola asi taka, ze budem asistovat nejakym kolegom pri praci s deckami, aby som sa nieco naucil, okukal know-how a cas mi ubehne velmi rychlo (medzi nami, vobec sa mi tam nechcelo ist, v Kala-Kala bol konecne klud, cakal ma kopec roboty a mal som proste ine plany...). Cez drzku som obrazne povedane dostal hned po prichode. V prvom rade som sa konecne dozvedel, ze ide o dvojtyzdnovy kurz doobedneho doucovania deti z mesta pocas aktualne prebiehajucich prazdnin a poobednej prace v style diskusii pre starsich a vytvarnej vychovy pre deti. „To bude cool“, pomyslel som si do chvile, kym som nedostal na starost siedmakov... Pondelok matematika, utorok fyzika, streda chemia, stvrtok fyzika a v piatok matika. Doobeda! Poobede vytvarna s tymi najmensimi – rozumej najhorsimi! A to vsetko v mojej stale viac ako slabej portugalcine. Vtedy som zomrel prvykrat. Druhykrat to bolo, ked som zistil, ze pocas nasledujucich dvoch tyzdnov sa nedostanem na internet (nemyslite si, ze som bol tak hlupo naivny, ze by som to tam nejako cakal... ani notas som si so sebou koniec koncov nebral. pocit online nedostatku mnou vsak presiel ako nozik teplym maslom pri uvedomeni si absolutnej bezmocnosti cerpat informacie na hodiny z bohatej ponuky sylab a metodickych planov, ktore ponuka google). Z fyziky som si bol stopercentne isty tak maximalne s=v.t, ostatne vztahy a veliciny sa hybali na skale entropie od 0 do 50%. Matika ma az tak netrapila, no a chemia, tak to bola pohroma (ta nastastie odpadla, mali sme medzi nami biochemicku, takze ta sa mojej triedy s radostou ujala). Bolo to nakoniec presne tak ako sa hovori – nic nie je take zle, ako to na prvy pohlad vyzera. S mojimi piatimi ziakmi sme si presli vztahy drahy, rychlosti a casu, preratali nejake priklady, neskor ma napadlo naucit ich nieco o slnecnej sustave, co bola pre mna jedna z top hodin mojej posobnosti tam. Decka totiz neboli uplne dute, len trosku zmatene ponukou televiznych stanic a preto mi isty cas trvalo presvedcit tych 15-20 rocnych (siedmaci, osmaci a deviataci), ze planet mame po novom 8 a Krypton medzi ne teda urcite nepatri:D

Co vyzeralo spociatku fajn, sa nakoniec cele obratilo proti mne. To boli popoludnia s detmi. Najskor ako asistencia (trvalo to az jeden den!) som sa angazoval na vytvarnej vychove. Ked sa ukazalo, ze na kurz do jednej triedy sa prihlasilo 160 ludi, tod hla moja ctena kolegyna si vzala starsich zrucnejsich sebou a mne nechala na krku OSEMDESIAT malych ukricanych decak v jednej triede, hladnych po kresleni a smadnych po mojich pastelkach! Krik, hluk, nikto nepocuval, kazdy nieco nemal, kazdy nieco chcel, ja bez napadov, asistentov, frustrovany, nastvany... Najhorsi napad, aky som mohol dostat, bolo robit s tym malym infernom origami. V ten den som skoncil v nemocnici... Vyzeralo to na malariu, no testy to nepotvrdili. Stale mam pocit, ze to bolo z toho stresu... Po troske oddychu som sa k nim teda vratil. Dni ubiehali, vzdy sa nastastie zrodil nejaky napad, co asi tak vytvorit, deti pomaly ubudalo a objektivne musim priznat, ze ked som po dvoch tyzdnoch uzatvaral moj kurz s cca 50-kou (poctom deti, nie teplotou), bol som spokojny. Nasiel som si k tym malym lumpom cestu a ked ma na konci objimali a prosili, aby som este nesiel, aj ma to dost dostalo...

Velmi uzky profil mojej skupiny
Po navrate sa od februara zacalo obdobie trvalych a mam pocit, ze asi nikdy nekonciach zmien v nasom centre. Ked mi koncom roka odisiel cely tim z administrativy, cakal som nejake posily, no nestalo sa. Ostali sme na vsetko s riaditelom sami. Jednou z najvacsich zmien bol odchod nasho hlavneho sefa - Brazilca, ktory to tu budoval pat rokov a vdaka ktoremu sa centrum rozbehlo. Svojim svojskym pristupom k domacim ma niekedy sokoval, no po tom ako odisiel a ako sme tu ostali za jedinych belochov uz len Janka a ja, tomu spravaniu v niektorych pripadoch skutocne zacinam rozumiet. Kym spociatku bol problem s deckami v centre, od ich prichodu po prazdninach vo februari sa mi svet otocil o 180 stupnov. Decka su fajn, lepsie, dokonca spravidla aj pocuvaju, no do nepricetnosti ma na druhej strane aktualne privadzaju zamestnanci, ktori sa niekedy az na ten vek spravanim a poziadavkami moc od tych deti nelisia.

Po odchode predoslych dobrovolnikov sme prebrali ich agendu, co nebolo nic vynimocne. No po odchode riaditela akoby sa roztrhlo vrece s ulohami. Po uvodnom zvucnom a lubivom zaradeni administratora a logistu sa zo mna stal v relativne kratkom case uctovnik a sekretar, katechista, motorista, servis pre kuchynu, fotograf, softverova a hardverova technicka podpora, organizator vyletov, dizajner triciek pre nasu tlaciaren, ucitel matiky, anglictiny, novinarciny a informatiky (tak nakoniec som to predsa dostal, ale je to o zivot...), prilezitostny doktor, krstny otec a spolu s Jankou tu este suplujeme aj rodinny kruh pri oslavach narodenin nasich chalanov. Zalomim pravidelne na gauci cca o jedenastej vecer a jedinou mojou starostou sa potom stava uz len presun o par metrov dalej - do postele...

Zivot sa tu v poslednej dobe akoby zrychlil. Tyzden mina tyzden a ja si ani neuvedomujem, ze uz je to 7 mesiacov od prichodu. Mnozstvo veci sa zmenilo, v mnohom som ostrielanejsi, skusenejsi a aj portugalcina je uz ina ako byvala. Kazdy den prinasa nove vyzvy, takze boj pokracuje:) Ja stale verim v to, co robim, preto ma to tu este stale bavi napriek niektorym zlozitym podmienkam, v ktorych tu dobrovolnici denodenne pracuju.

Kala-Kala, polepsovna v plnej zbroji

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára