Stvrtok je plny ocakavani. Vstavam, balim sa a vsetci traja cakame na Lucasa, riaditela v Kala Kala. Berie nas do centra, kde stravime najblizsi rok. Poobede odchadzame, zastavujeme sa este u misionara Padre Milana - Padre Alegriu - Slovaka, ktory emigroval do Uruguaja a pred 31 rokmi prisiel do Angoly. Stretnutie je velmi prijemne, az na zvlastny pocit, ze s rodakom zo Slovenska rozpravame portugalsky. Nevynecha vsak svoje - Aaaalegria, todo dia! Zdrzime sa len kratko, rychlo jeden fototermin a bezime peso mestom do hlavneho salezianskeho strediska v Luande. Cesta napadne pripomina Aziu - kazdy jazdi jak pride. Nie je to uz obraz slumu, co vidime pred sebou. Majka zrazu silno vykrikne a ja vystrasene pozeram, ci ju neokradaju alebo rovno nebalia do dodavky... Zbadala na ulici smetny kos. Skoro sme sa pri nom fotili:D Minuly rok tam vraj totiz este nebol. Luanda je vseobecne spinave mesto, kanalizacia je len v niektorych stvrtiach. Kos preto mimoriadne prekvapil. Mesto sa rozvija strasne rychlo, a meni sa preto aj jeho tvar. Angola je najrychlejsie rastucou ekonomikou Afriky a patri medzi spicku vo svetovom rebricku. Podla The Economist krajina v obdobi 2001-2010 rastla 11,1% rocne (jeden clanok v najblizsom case chcem venovat vylucne faktom o krajine a angolskej ekonomike - treba ostat v cviku:). O ulicu dalej prekvapil dokonca chodnik a oznacenie ulic. V stredisku sa rovnako zdrzime len kratko, pozdravime domacich, pribalime technika a smerujeme do Kala Kala.
Centrum je od Luandy vzdialene 60 km, no cesta trva neuveritelne 3 hodiny! Podotykam, ze ideme po dialnici (ak sa to tak da nazvat; kazdopadne, cesta ma tak 3-4 pruhy v kazdom smere). To v ziadnom pripade neprekaza poulicnym predavacom, ktori nukaju vsetko od kreditu na telefon, potravin, vesiakov, cez voditka pre psy a cinkami nekonciac. Nesmieme sa na nich pozerat, inak sa ich nezbavime. Zastavujeme v supermarkete, Lucas vybehne nakupit a mne kaze zaparkovat. Konecne sadam za volant. Vedel som, ze ten vodicak sa mi tu hodi:) Nakupene, este sa zastavujeme u syna senhora Manuela pre nealko. Cestou vychodne od Luandy pribuda cinskych napisov popri portugalcine a nemozno si nevsimnut narastajucu pritomnost CIF - Cinskeho medzinarodneho fondu, ktory sa angazuje v obrovskych infrastrukturnych projektoch predovsetkym v Afrike (k cinskej angazovanosti v Angole sa v buducnosti este vratime). V Angole okrem ineho momentalne pripravuje vystavbu noveho medzinarodneho letiska.
Po 3 hodinach schadzame z hlavnej autostrady a odbacame na prasnu cestu plnu vymolov. Keby som nevedel, co je to za centrum a siel sem prvykrat, mal by som velmi velmi veeeeeeeelmi malu dusicku, co to bude zac. Z "prachovky" zrazu odbacame k brane a nabiehame na asfaltku. Lucas pusta hudbu naplno, nepocut vlastneho slova ani jeho trubenie. Ide strasne pomaly a v zacinajucej sa angolskej noci sa pred nami crta obrovska skupina tancujucich deti. Cakaju novych dobrovolnikov. Vystupujeme... neskutocne prijatie. Kazdy nam podava ruku, predstavuje sa, babam dokonca niektori ruky bozkaju v klasickom malomestiackom style:) V tom sere sotva viem, s kym som sa uz zoznamil, mena si nepamatam ani nahodou:D Zda sa mi, ze niektori si robia srandu a chodia ku mne nadvakrat. Len co sa stihneme zvitat s ostatnymi dobrovolnikmi (2 Slovenky - Terka a Lubi, 1 Uruguajcan - Joaquin), ukazuju nam nas spolocny dom, kde sa uz pripravuje vecera na privitanie. Pomahat mame zakazane, mame festu (sviatok). Pomaly sa zbiehaju ludia a zacina sa welcome party ... [tuto cast vypustime:D] ...
Zobudzam sa o 6 rano po troch hodinach spanku so silnou bolestou hlavy. Niekto mi neuveritelne dlho klope na dvere. Ignorujem ho, uvidime, kolko vydrzi... O hodinu mi spat uz zas neda aktivny robotnik vo vedlajsej izbe. Vrtacka ide na plne obratky. Kaslat na spanok, som zvedavy ako to tu vyzera cez den. Vyrazam do "ulic".
Kala Kala |
V priebehu dna absolvujeme prehliadku centra - mame tu 2 casti, prva je zamerana na vseobecne vzdelavanie a zahrna triedy pre deti, pocitacovu ucebnu alebo kniznicu. Druha obsahuje prakticke vzdelavanie v podobe dielni, polnohospodarstva a chovu zvierat. Obedujeme prvykrat s deckami v jedalni, fajna kasa z manioka na obed, k tomu paradajkova omacka s varenym vajcom a fazula. Nuz, zvykam si...
Poobede odchadzame do styroch dedin, ak sa to tak da nazvat. U nas by sme asi skor povedali osad. Stretavame kopec deti, ktore uz ale paradoxne nie su take fascinovane Severanmi (neviem ci v tomto pripade Zapad, zapadny svet a Zapadniar ma zmysel pouzvat) ako decka v Luande. Cesty su tu uz len pokracovanim "prachovky" od Kala Kala a bez terenneho auta sa tu clovek nepohne.
Najkrajsie stromy ake som zatial videl - baobaby |
Vecerom este odbehneme do Catete (najblizsie mesto), saleziani tam chalanom kupili dom, aby sa po skonceni posobenia v Kala Kala nevratili na ulicu, ale mali strechu nad hlavou, kym si najdu pracu a postavia sa na nohy. Cestou domov vidime vobec prvykrat za tyzden co sme tu nadherny zapad slnka nad africkou savanou. Citim, ze na tomto mieste prezijem skvely cas... (aj ked nam tu vypadava elektrina:).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára