Bem-vindo!

Den prvy

Seja bem-vindo! Vitajte v Angole, citam napis na colnej kontrole tesne po prilete. Po neuveritelne dlhom case stravenom v lietadle sme konecne pristali v cielovej stanici. Na uvod ma prekvapuje hned viacero veci naraz - vona vzduchu, kedze Angola specificky vonia (niektori to povazuju za smrad); prijemnych 26°C (prave konci obdobie sucha - rozumej zimy, kedy sa teploty hybu okolo 30-ky; mame si vraj uzivat posledne dni, kym je klima este znesitelna); na letisku sme tusim jedine komercne dopravne lietadlo (kvantum sukromnych tryskacov nepocitam); a pocit, ze sme pristali na provincnom cinskom letisku (cernochov len zopar, inak sami aziati). Program na najblizsie dni sa meni hned po prilete. Dovod? Afrika. Namiesto cielovej stanice centra v Kala Kala nas beru do Lixeiry, jednej zo stvrti (slumu) v Luande postavenej doslova na smetisku. Tu by sme mali ostat niekolko dni, aby sme videli pracu v skole a v terene medzi deckami z ulice. Potom nas presunu na dohodnute miesto v Kala Kala. Zvitanie sa s ludmi v Lixeire a s deckami je nad ocakavania. Kazdy nas prijima neuveritelne vrucne a musim povedat, ze niekedy az prilis. Angolske deti su tu totiz mimoriadne priatelske, pribehnu a hned vam podavaju ruky a zoznamuju sa. Vacsim prekvapenim vsak bolo nahodne stretnutie s partiou angolskych skolacok, ktore nas hned vybozkavali aj bez podavania si ruk. Velakrat som vtedy dakoval za povinne ockovanie... Nechcel by som, aby to vyznelo v zlom svetle, ale ak clovek prechadza slumom a vidi, v akych podmienkach ziju deti, ktore vam o 500m dalej pridu do skoly, nie je vam to jedno. Kazdopadne, zvykam si. Ubytovanie je v pohode, europsky standard (aj toalety:D), ktory by som v tejto casti asi ani necakal. Jediny zivy tvor, okrem ludi v dome, bola zatial iba minijasterica, ktora sa mojej izbe uspesne vyhla. Baby (Janka a Majka) maju naopak Jeremiáša - podla mena sudim zdomacnenu - mys. Dobrovolnici byvame oddelene - dievcata su v dome pre dobrovolnikov a mna, neviem akym pricinenim, supli do domu ku knazom. Kazdopadne, nestazujem si, na veceru neboli ziadne prekvapenia, ale upiekli nam normalnu domacu pizzu.

Den druhy

Vstavam skoro rano, pretoze ten hluk, co ide zvonku, mi uz nedovoli dlhsie spat. Paranoidne kontrolujem priestor okolo postele. Velky vydych! Nikde ani zivej duse, kedze ten svab pod postelou je hore nohami a po druhej kontrole o dvanast hodin neskor je stale v stabilizovanej polohe. Dnes je 17. september, mam 27. Mal som trochu obavy, ako to oslavit, no netrebalo. Vzhladom na fakt, ze je v Angole statny sviatok, rano balime tri auta a vyrazame na plaz:) Padre Santiago s mensimi prestavkami cely den griluje, kym my sa kupeme, zabavame, fotime, proste blbneme alebo len tak lezime pod stromom a odbafkavame. 

Neviem, cim som si to zasluzil, ale centrum tu v Lixeire vedu juhoamericania - medzi miestnymi znami milovnici vina:D K obedu preto okrem piva ci coly nechyba ani cabernet:) Den bezi strasne rychlo a ja som vdacny za to, ze bol, aky bol. Vecer nam vzhladom na salezianske komunitne centrum naplanovali prvu original africku omsu. Pri zazitku zo spevu miestnych mam zimomriavky... Ak sa mi podari, musim to natocit. Vecer nas caka este spolocna vecera. V duchu stale silnych domacich navykov - oslavujes? nalej! - otvaram domacu 62-ku. Juhoamericania chvilku protestuju... iba chvilku:D Prekvapenia dna pri veceri korunuje uz len navsteva angolskeho biskupa, ktory si tu slivku leje rovno na zmrzlinu... jazykova bariera mi nedovoluje protestovat:D

Druhy den bol pre mna trochu vynimocny, tesim sa na poznavanie reality pocas pracovneho tyzdna a tiez pristup na internet, s ktorym je v tomto centre trochu problem. Navyse sa od zaciatku ukazalo, ze ani roaming tu nie je taka tutovka. SMS mi sli posielat jedine z letiska, nikde inde nefunguju alebo funguju len na niektore slovenske cisla. Logiku nehladam, mozno sa ozvem radsej Telekomu :)