Mačka

Vikendy tu maju osobity raz. Vstavame o polhodinu neskor ako obycajne. Po ranajkach nasleduju domace prace. Cast chalanov pracuje na poli a pri zvieratach, cast upratuje v jedalni, cast sa stara o chodniky, okolie a pod. Mna prideluju na upratovanie tried. Praca nevyzera extremne narocne a povedzme si otvorene, kto by si nechcel vyskusat ake to je upratovat triedy od piesku a vsetkeho mozneho, co sa mihne na ceste do skoly??? No chalani teda nie... som tu novy, mam trochu obavy, aky pristup budu mat. Nakoniec jedneho vezmem, Caio neprotestuje a prace sa chyta jedna radost.

Poobede v sobotu a nedelu vsetci dobrovolnici smerujeme s par chalanmi do dedin v okoli. Chodi sa tam hrat s detmi vsetkych vekovych kategorii. Cast z nas vzdy ostava v jednej, ostatni pokracuju dalej. Do dedin sa chodi peso, takze je priestor porozpravat sa s deckami z Kala Kala. Vsetci su z ulice, vacsinou z Luandy. Saleziani ich odtial vzali do centier prveho kontaktu v meste, potom smerovali do specialnych rodin a od nich sa dostanu sem. Tu stravia tri roky rozdelene na 6 semestrov v pripade, ze neprepadnu. Prve, co ma napadlo, bolo, ci neprepadavaju schvalne, aby nemuseli odist. Prave naopak. Ti, s ktorymi hovorim a tento rok v decembri tu koncia, sa tesia prec. Zda sa mi, ze chcu mat uz vlastny, neorganizovany zivot dospelych... Vela z nich sniva o odchode z Angoly do Brazilie, Chile alebo Severnej Ameriky. Nikto nechce na Slovensko:)

Po ceste dedinami sa ku nam pripaja kvantum deti, polonahe behaju okolo nas, chytaju nas za ruky a nepustia k nam nikoho ineho. Ako kracam s deckami zavesenymi za ruky, sledujem zivot na dedine. Dospelych velmi nevidno, vacsinou su dvory a „namestia“ plne deti. Hrat sa velmi nemaju s cim. Postacit musi kus dreva, zaba a piesok naokolo. V sobotu ich vidim hrat sa so spagatmi omotanymi okolo hlavy, rozmyslam, kedy sa udusia... V nedelu pocujem radostny krik, prebehuju okolo mna a zase tahaju spagat, no uz nie je na ich hlave. Okolo krku ho ma mrtva macka. Deti sa neuveritelne tesia... my sa len so zdesenim prizerame. Po pol hodine uz sledujeme ako sa spod stromu nedaleko dviha dym. Nieco zapalili... iba hadame, co by to tak mohlo byt.

V sobotu vecer je v Kala Kala omsa. Z Luandy sem raz za tyzden chodi knaz. Chalani hraju, spievaju a tancuju ostosest. Naozaj to stoji za to! Omsa je tu slavnost a modna prehliadka v jednom. V nedelu nas Lucas berie este na jednu do dediny. Kaplnke sice chyba strecha, ale oproti tej starej - plnej lietajucich chrobakov - je to posun. Opat je to zazitok. Najvacsi asi ked nas na konci zavolaju dopredu pred vsetkych ludi. Majku tu uz poznaju z minulych rokov, Janka bude od januara nova ucitelka a mna Lucas opisuje ako ekonoma, zdoraznuje, ze pracujem s peniazmi a budem zodpovedny za administrativu a logistiku v Kala Kala. Domacim navyse ponuka nadstandardne sluzby – vraj im mozem nastavit domace rozpocty... Neskor nam vonku vsetci podavaju ruky a ja sa len bojim, kto sa prihlasi na ten rozpocet. Nastastie, zatial sme sa zaobisli bez tejto poziadavky. Nech im to len vydrzi...

Dnes odchadzame na par dni do Donda a Calula, dalsich salezianskych centier v Angole. Treba to tu precestovat, kym mame cas a prilezitost. Od januara na to vraj uz nebude vobec cas...

Deti sa strasne radi fotia...