N’dalatando, Calulo a Dondo

V pondelok vecer odchadzame asi 150km vychodne od nas, do hlavneho mesta provincie Cuanza Norte N’dalatando. Prvykrat prechadzame realnejsim obrazom zivota v Angole. Zda sa, ze hlavne mesto Luanda a jej prilahle casti koncentruju bohatstvo krajiny a zvysok osidlenia si na moc nepride. Uspechom su kazdopadne cesty. Autostrady su nove, postavene najneskor pred dvoma rokmi a casom objektivne priznavam, ze z hladiska bezneho uzivatela su lepsie ako tie nase. Dost podstatnym faktorom v tomto pripade je samozrejme klima – sneh a -20°C tu nasi africki priatelia nepoznaju, otazkou ostava, ci cesty vydrzia prve obdobie dazdov, ktore je na spadnutie, kedze ich nestaval nikto iny ako inzinieri z ČLR. Cesta netrva dlho, stretavame mnozstvo deti, domacich zvierat a inych tvorov. Sem-tam sa popri nas mihne predavac drziaci prave chyteneho makaka (ten lepsi pripad) alebo hrdo ukazujuc dobrych 50cm velku, za chvost visiacu, vykrmenu krysu. S uzasom sledujem, co tu dokazu zjest a stale dufam, ze na obed bude predsa len kura (a veru ze bolo:).

Prechadzajuc provincie nas zastavuje policia. V Angole nie je celkom zvycajne, aby kontrolovali transport oznaceny ako „katolicka misia“. Pred cirkvou tu maju vyrazny respekt, vojaci aj policajti zvycajne pozdravia, zakyvaju, usmeju sa, ukazu, ze mozme ist dalej bez zastavenia, ale nestalo sa, ze by nas este stopli. Raz to asi muselo prist... Dvaja policajti pristupuju k oknu vodica, Lucas ich zdvorilo pozdravi a podava im ruky. Zaujima ich odkial a kam ideme, bezne veci typicke aj u nas doma. Co uz ale tak typicke nie je, je sposob, akym sa jeden z nich naklana cez okno do auta a snori, kde by sa suchlo nejake vsimne. Lucas presne vie, co ten clovek ocakava. Nevaha a siahne do priehradky. Vytiahne jeden ruzenec a pichne mu ho do ruky:D Policajt straca rec, na co sa druhy ozve – a pre mne nic? Dostava kosom, vraj nas cakaju este dalsie kontroly... ruzence treba setrit:) S pozdravom, zelanim peknych dni a s penazenkou bez ujmy pokracujeme v ceste, prislusnici este zakyvaju (hovorim, maju respekt:).

Most cez rieku Cuanza

Po par hodinach a dalsich kontrolach, pri ktorych sme maximalne zamavalii, prichadzame do hlavneho mesta provincie. N’dalatando je neskutocne skarede. Cele cervene, vystavane z tehal a prachu vsade, kde clovek len dovidi. Nieco ako keby ste pustili s formickami 3-rocne deti na dvorce Roland Garros. A co je uplna bomba, je tu zima! Na stene v stredisku sice svieti Geladaria (zmrzlinaren), za cely cas, co sme tu, k nej vsak ani nepachneme. Vita nas polsky misionar, Padre Paulo, neskutocny dobrak, ktory hned pusta plynulu polstinu. Za chvilu sa objavi Padre Julio, Argentinec, ktory keby nebol misionarom, urcite by robil divadlo alebo pantomimu. Sadame ku stolu a uz to jede, hostina ako obycajne u Juhoamericanov. Vecer, len co Pe. Julio zaveli na svoj odchod do postele, polska radost zo slovanskej pritomnosti v kombinacii so slovenskou naturou a neschopnostou odporovat vytvaraju zvlastny synergicky efekt, ktoreho vysledkom je otvorena flasa francuzskej vodky na stole este skor, ako predstaveny strediska stiha zapriat dobru noc. Netreba moc vypisovat, Pe. Paulo vzapati dostal pozvanie ku nam, snad sa znova coskoro stretneme...

Na druhy den rano odchadzame na dediny v okoli. Paulo odsluzi rannu omsu, obligatne nas predstavi dedine (zacinam si na to pomaly zvykat) a ja sa coraz viac zacinam citit ako pastor v americkom seriali:D Hovorim – dobry den, publikum – dobry den!!!, hovorim – som Marco, publikum – Marco!!! Dobry den, Marco!!!, hovorim – budem pracovat v Kala Kala, publikum – Kala Kala!!!, atď. vykrikuju jeden za druhym... Na zaver fototermin s ludmi z dediny, prekvapenie v podobe kostolneho zvona – starej nabojnice z cias este nedavnej obcianskej vojny a smerujeme dalej na skusy mestom, ktore ani nahodou nemeni prvy dojem vytvoreny vecer predtym. Podvecer znova testujeme slovansku spolupatricnost a rano velime na odchod – smer Calulo.

Calulo je asi 20-tisicove mestecko na juhovychod od N’dalatanda, ale ma najkrajsiu misiu, aku som videl. Popravde, tak nejako som si to povodne aj predstavoval. Stredisko je na okraji mesta, obklopene husto rastucimi palmami do takej miery, ze mam pocit pralesa. Pestuju tu vsetko, co im treba, chovaju kvantum zvierat a popri tom vedu skolu s perfektne vybavenym pocitacovym centrom. Stredisko je skromnejsie, aj ked vyzera ovela utulnejsie ako niektore predosle. Na moje velke prekvapenie nedostavam izbu so zadebnenymi oknami, ktora pripomina kolnicku Emila z Lonebergu (aj ked som uz na nu pripraveny), ale fasujem rovno biskupovu izbu! Baby ma za to veru nemaju radi...:D Ked vidim dobrych 5cm velkeho svaba zmatene behajuceho po stene domu a vsade naokolo vseho vsudy 30-50cm jasterice pripominajuce skor leguanov, s novou izbou som maximalne spokojny:).

Calulo

Stredisko a skola

Napriek unave a teplu sa rozhodujeme ist pozriet miestne derby vo futbale – Luanda vs. Libolo (domaci). Pri rastucom pocte fanusikov oboch klubov zacinam mat prirodzeny strach pred predatormi. Majka ma ukludnuje, ze sa neni coho bat a ked zistujem, ze aj matka predstavena z Brazilie tu chodi pravidelne na zapasy, tlak pomaly klesa. Dari sa nam dostat dnu do nadmieru slusneho sektora pre platiacich divakov. Na paliacom slnku vsak vydrzime akurat tak prvy polcas, kazdopadne, ani zapas za vela nestoji... odchadzame. Kym v dome pustia generator, ktory od rana nefunguje, lebo nie je ani skola (vlada vecer predtym oznamila obyvatelom krajiny, ze maju na dalsi den volno – zasada narodne zhromazdenie a taka udalost je hodna statneho sviatku), obzerame skolu a hardverove vybavenie strediska. Nie je sa teda za co hanbit. Pomaly sa nam konci kratka navsteva v hornatom malebnom Calule, rano opat odchadzame, tentoraz do Donda.

V meste Dondo je najstarsie salezianske stredisko v Angole, je mimoriadne rozsiahle a velmi dobre udrziavane. Stretavame opat mnozstvo novych ludi, co nas prekvapi je makak priviazany na retaz v kuchyni. Po opatrnej otazke, na co ho tam maju, tety kucharky smelo odvetia – na obed! Tak sa reku rychlo pofotime, nema zmysel odporovat umyslom domacich. Nakoniec vysvitne, ze tety su len silne srandistky a makak je domaci milacik... teda aspon v tomto pribytku. Nezdrzime sa dlho, v Donde vraj stravime januarove dvojtyzdnove prazdniny, takze casu na prehliadku bude este dost. Vraciame sa spat na domacu adresu v Kala Kala, kde nas uz caka domaca strava pripravena slovenskou osadkou:)

Triedy v miestnej skole

Cuanza

Nanestastie obdobie sucha nie je najlepsim casom na cestovanie Angolou, vsetko okolo presne zodpoveda rocnemu obdobiu – sucho, vypalene oblasti a vsade samy prach. Tesim sa uz na rovnaku cestu o par mesiacov, ked bohate dazde daju vyrast zeleni vsade navokol a Angola sa premeni na skutocny raj...