Prvy kontakt s realitou

V utorok rano vstavam na tunajsie pomery mimoriadne neskoro, az o pol deviatej. Povodny plan navstivit znameho Slovaka - misionara v Angole - nevysiel, zahajujeme preto kurz portugalciny. Napriek tomu, ze som sa ju raz ucil a casom som sa celkom aj dohovoril, dostat sa do toho netrva dva dni, a ako pozeram, asi ani dva tyzdne. Zije tu totiz zmes narodnosti, ktore to melu jedna radost - portugalska portugalcina, brazilska, angolska a specificky raz tejto zmesy pridava spanielska portugalcina - nieco ako ked sa Cesi rozpravaju po slovensky, ale slovencinu poculi naposledy, ked v Cesku debutovali este No name. Mam preto pocit, ze slova sa tu neopakuju a stale je to o niecom inom. Neostava mi vsak nic, len ucit sa. Koniec koncov, nemam na vyber.

Jeden zo slumov v Luande

Poobede smerujeme do salezianskeho strediska, kde sa sa chodia zahrat decka z okolia tak cca na 1-2 hodiny. POZOR, hry si netreba predstavovat ako nasu druzinu, ci hodiny telesnej. Zacina to skor niecim v style "This is Sparta!" - najskor sa zo 3-4 vacsie deti snazia preliezt 3m vysoku branu, v priemere tak jednemu sa to podari. Ten vyckava a zrejme informuje (nerozumel som im... hovorim, ten jazyk je este problem). Napokon, ked sa dvere otvoria, 20-30 malych deti s krikom uteka priamo na vas a vy stihate akurat zmenit postavenie, aby vas nezvalili. Potom sa na vas vrhnu! Chodit s nimi cely cas zavesenymi na chrbte nie nic prijemne, takze sa s nimi proste treba hrat. Kreativita sa celkom hodi, pretoze moc toho na hranie ani nie je. Jedno lano ako svihadlo, nejake zvlastne sipy, ktorych zmyslu doteraz nerozumiem, zo dve futbalky. Clovek by si myslel, ze si s nimi aspon zakope. Vsak hlavne ich nepristupit, hovorim si. OMYL! To male ma tak 4 roky a hra futbal jak Maradona. A nahanat ho aj s loptou... hladam nieco ine. Nenapadlo ma vsak nic lepsie ako robit s nimi kolotoc. Fakt ma mohlo napadnut nieco lepsie... tie 10-15 kilove decka este date do pohybu, ale tie 25-30 to uz neni sranda! A nevysvetlim im, ze oni su uz na mna moc velki. Trochu sa tocim, potom este trochu, potom este piati a pomaly o sebe neviem. Na chvilu si sadnem. Dalsi 4 pri mne! Jeden mi skace na ramena, dalsi dvaja drzia za ruky, dalsia sa mi hrabe vo vlasoch... je pravda, ze oproti tym ich kratkym sotvavlaskom je to rozdiel, takze preco im nenechat kus priestoru, ale vrkoce uz boli moc! To uz som musel odmietnut. Razne vstanem, pozrem na pravu ruku a od nej na mna vyplestene dvoje velkych oci asi 3-rocneho chlapca prisateho na moje zapastie. Asi chcel ochutnat, neviem... Moc asi nechutnalo, predtym som sa striekal DEETckom proti komarom. Kratkym vyslobodenim pre mna bola zmes africkych tancov v kruhu. Za vyborny napad som to povazoval len dovtedy, kym som v tom kruhu nebol ja. Prisaham, tie deti sa v ten den viac asi nesmiali... Po hodine (!) prace sme zavelili na fotografovanie, vytiahol som fotak, par minut sme ich hnali ku stene a CVAK! Uz to islo... Ricardo, dobrovolnik z Uruguaja, vzapati dostal skvely napad, ako decka dostaneme z centra prec. Pretoze tie by tam samozrejme chceli ostat. Otvori vrata a zaveli: fotky sa budu prezerat na ulici!:D Do minuty ani noha, velmi efektivne. Chcel by som vediet dokedy. Domov sa vraciam zniceny, ohmatany, neskutocne spinavy a s gitarou v ruke a melodiou v prstoch kracam nelutostnym obrazom angolskeho slumu. Aj taky je zivot. Zacinam si uvedomovat ake stastne detstvo som prezil a preco som dnes vlastne tu.

V stredu skoro rano smerujeme do dalsieho centra v Luande, ktore ma funckiu prveho kontaktu. Urcene je pre decka zavisle na drogach. Hlavnym zamerom je zbavit ich zavislosti a naucit ich citat a pisat. Potom, ak maju zaujem, idu dalej. Po prichode sa zvitavame s domacimi a detmi, ktore su prave v skole. Smerujeme rovno pred tabulu, treba sa predstavit. Oblieva ma pot... Co im take povedat? Sotva vedia, kde je Europa, nie to este Slovensko. Nakoniec ostalo pri "som Marco, ahojte vsetci". Predsa len, tlaci nas cas:D Ideme pozriet este skolku, najmensie decka su vzdy najvacsim zazitkom. Uplne fascinovane podavaju ruky, zdravia sa, smeju, kricia. Nevynechame ani tradicnu analyzu vlasovej pokryvky.

Skola v centre prveho kontaktu

Za chvilu prichadza padre Roberto a bez prestavky hovori dobre dve minuty. Co tam po tom, ze rozumiem kazde 7. slovo... uz z domu viem, co ma caka - dnes robim kameramana. Padre vybera akordeon, sada k chalanom a uz to jede. Hraju, spievaju, sotva stiham vytiahnut fotak. Natacam. Video ma byt pre znameho padre Roberta, ktory sa lieci na rakovinu v Juznej Amerike. Dnes ma narodeniny a toto je jeho darcek od priatelov v Angole. O 20 min je po zabave a odo mna sa ocakava, aby to bol film tak max na 5 min. Uz sa vidim v strizni...:) Opustame centrum, nasadame do auta a smerujeme pomaly domov. Pri prechode cez kanal padre netrafi mostik. Vzhladom na to, ze v tychto terennych autach su vzadu lavice bez pasov, vnutri nas to hadze jedna radost. Zapadli sme v kanali, musime vystupit. Samo o sebe to nie je problem. Problem su zbiehajuci sa ludia zo slumu, ktorym sme velmi sympaticki. Povedal by som, specialne nase vybavenie:) Nakoniec nam pomozu vyhrabat sa z kanala, velka vdaka, smerujeme dalej. Vnutri sa uz drzim ako sa len da, jeden naraz hlavou celkom stacil.


O praci misionarov a dobrovolnikov v Angole

Obed mame ako obycajne skvely. Miestna kucharka pripravila domace hranolky, k tomu ryza, grilovane kurcata. A poobede sa mi stala skvela vec. Larisa, dobrovolnicka z Brazilie, ktora tu uci telesnu, nas zavolala na dozor. Mala skusku z basketbalu:D Je to vsak robene trochu inym stylom ako u nas doma. Vzhladom na to, ze niektori nevedia poriadne pisat, boli zoskupeni do dvojic. Hodnotenie bude teda spolocne. Samozrejme odpisovali jak draci!

Hlavne centrum Lixeira

Podvecer prisla sprava, ze zajtra koncime na Lixeire a odchadzame do Kala Kala, asi 2 hod od Luandy. Centrum je nove a mali by sme tam ostat po cely rok. Tesim sa na nove posobisko, novych ludi, nove zazitky a dalsie vyzvy predo mnou...